Po víkende leňošenia v Skopje sa zobúdzame do pochmúrneho rána. Je pondelok, osem hodín a hlavné mesto prázdne, žiadne zápchy, nič. Uvažujeme, či dnes majú Macedónci štátny sviatok.
Požičovňa áut funguje, zrejme tu južnejšie majú posunutý denný režim. V nákupnom centre ešte navštevujeme lekáreň, teraz bolí hrdlo pre zmenu mňa, dopĺňame zásoby kyslého mlieka a burekov a vyrážame do národného parku Mavrovo.
Smerom na západ sa počasie zlepšuje, spod mrakov už vykúka slnko. Najprv sa zastavujeme na brehu jazera Mavrovo, kde stojí kostolík sčasti zaplavený vo vode. Po krátkej obednej pauze zamierime do dedinky Janče, v ktorej sídli náš hotel nachádzajúci sa v malebnom prostredí.
V okolí cesty sa nachádza niekoľko kláštorov, ktoré by stálo zato navštíviť, no zabudli sme si kúpiť desiatu na túru. Pátranie po obchode s potravinami nás zavedie až za hranice národného parku, do mesta Debar. Aspoň vidíme kávičkársky život v malom mestečku albánsko - macedónskeho pohraničia.
Pomaly sa stmieva, vraciame do hotela na nekonečnú večeru. Na tanier dostávam akýsi zvláštny bravčový guľášik s hubami, k tomu lokálnu variáciu šopského šalátu. Je v ňom pridaná nakladaná paprika a chutí skvele. Jany si opäť dáva rôzne ajvary, až kým sa ich nepreje a nie je mu z nich zle.
Čašník nám ráno vychádza v ústrety a pripravuje skoršie raňajky, aby sme mohli vyraziť včas, to jest o ôsmej. K tracku sa dvadsať minút vezieme po ceste normálnej, potom asi hodinu po ceste nenormálnej.
Parkujeme pri policajnej stanici, alebo lepšie povedané, colnici, ktorá je zároveň poslednou známkou ľudskej prítomnosti nasledujúcich sedem hodín. Policajt, ktorého sa ideme spýtať, či nechce vidieť naše doklady, hlasne kričí do vysielačky, nepočuje nás. Keď zaregistruje pohyb, lámanou angličtinou a výraznou gestikuláciou naznačuje, že všetko je v pohode, môžme ísť kam chceme, auto nechať kde chceme a či si nedáme kávu. Ďakujeme a vyrážame.
 |
| Kostol na brehu jazera (vodnej nádrže) Mavrovo |
 |
| Dedinka Janče |
 |
| Colnica, posledný kontakt s civilizáciou |
 |
| Tesne nad hranicou dubového lesa |
Vyjsť na vrchol nie je vôbec jednoduché. Dosahujeme totiž svoj turistický rekord 2764 metrov. Z môjho boľavého hrdla sa črtá oveľa horšia pliaga, pri nádychu mi až píska v prieduškách. Nenechám sa ale odradiť, taký obed na najvyššom kopci dvoch štátov si nedopraje každý.
Výhľady sú absolútne úchvatné. Čierne skaly v Albánsku sa až lesknú na žiariacom slnku. Počasie nám teda vyšlo, to hej. Na vrchole si dávame krátky oddych a môžeme sa pomaly vrátiť k autu.
Medzitým policajtov pribudlo, šiesti, siedmi sedia pod prístreškom, opekajú čosi voňavé na ohni a obďaleč sa hrá šteniatko malého vlčiaka.
Lúčime sa a odchádzame k jazeru Ochrid, ktoré je našou ďalšou destináciou.
Labels: Cestujem pešo, Európa, Hiking, Macedónsko, Na Balkáne, Road Trip
