Do Bosny a Hercegoviny sa mi podarilo infiltrovať na jeden celý mesiac vďaka štipendijnému programu Ceepus. Popri tom som stážovala na slovenskej ambasáde a písala diplomovku.
Na cestu do Bosny som sa vydala v sobotu ráno, z východu na západ. Večer o 17.00 mi mal ísť z Viedne autobus rovno do Sarajeva, kde som mala vystúpiť o piatej ráno. Hoci som na Balkán nešla sama prvýkrát, bola som jemne nervózna ako sa mi podarí v skorých ranných hodinách prepraviť na adresu môjho bydliska a či chalanisko, u ktorého som mala mesiac bývať bude v pohode.
Vienna International Bus Station. Parkovisko pod diaľničným mostom, miesto odkiaľ smerujú autobusy z Rakúska na Balkán. Lístky na bus nebolo možné kúpiť cez internet, požiadala som o to moju kamarátku žijúcu vo Viedni. Keby som bola vedela, ako málo cestujúcich v autobuse pôjde, vôbec by som lístok nekupovala vopred.
S autobusovou spoločnosťou som však bola spokojná. Čakajúc na môj spoj som bola svedkom odchodu autobusov križujúcich Európu z Londýna do Bukurešti. Pri pohľade na niektorých bezzubých potetovancov mi prebehli po chrbte zimomriavky. Paranoidne som pevnejšie stisla tašku s mojim notebookom a trpezlivo čakala na moju linku.
Autobus bol veľmi slušný a pekný. Dve sedadlá predo mnou sa viezol vreckový pes, disciplinovane čušal počas celej cesty. Dlhšiu zastávku sme si urobili v Grazi, meste plnom juhoslovanských emigrantov z čias vojen na Balkáne. So staručkou babičkou, ktorá k nám nastúpila sa bola rozlúčiť celá rodina a nezabudli jej pribaliť obrovský PERSIL.
Veľké balenie prášku na pranie so sebou niesli aj veľmi pekná mladá žena a ďalšia staršia pani. Uhm, buď v Bosne nemajú Persil, alebo si ho z Rakúska vozia za veľmi dobrú cenu. Inak som si nevedela vysvetliť cestovanie s práškom na pranie.
Štyri hodiny ráno, písala som Dejovi, či je ešte hore. Prišla som. Dostala som výslovný príkaz vziať si taxík a neplatiť ho, že on to zatiahne za mňa, aby ma náhodou taxikár neoklamal. On sa s ním aj tak pohádal. Dôvod: taxikár si zapýtal viac, Dejovi sa to nepáčilo, no nakoniec zistil, že to je prirážka za moju veľkú batožinu, ktorú sme viezli v kufri a spôsobila vyššiu spotrebu pohonných hmôt. S miestnymi taxikármi sa skrátka nedá naťahovať.
Dejo ma v svojom zafajčenom byte privítal pravou bosnianskou kávou, ktorá pred spaním bodla veľmi dobre. Trochu som mala výčitky svedomia, že celú noc nespal, pretože ma čakal. Onedlho som pochopila, že Dejo vstáva o 13.00 a spať chodí o pol piatej. Takže keď ma ubezpečoval, že si nemám robiť starosti, nevravel to len tak. Nabonzoval na svoju nezamestnanú frajerku, že ona je vraj na tom ešte horšie. Chodí spať po šiestej ráno a vstáva až po 15.00.
A tak sa začal môj mesiac v Sarajeve...
 |
| Bosnianska káva a špenátový slaný koláč od Dejovej tety |
 |
| Baščaršija, historické centrum Sarajeva |
 |
| Ľudia v Sarajeve nie sú ani bio, ani eko a keďže sa fajčí všade, ani heatlhy. |
Labels: Bosna a Hercegovina, Európa, Na Balkáne, Sarajevo
