Hrebeňom Krivánskej Fatry

Total, mega, pecka, masaker túra. Slovensko je krásne, ale také tristošesdesiaťstupňové výhľady, aké sú na hrebeni Malej Fatry stoja za tú námahu štverať sa s batohom až na vrcholky hôr. S Janym sme už dostali chuť na trampský úlet do prírody, tak sme si vymysleli, že pôjdeme na dvojdňovku do Malej Fatry. Tešila som sa ako pes.

V piatok večer po práci sme nastúpili na oboch koncoch republiky na žlté vlaky, stretli sa v Žiline, ubytovali sa a urobili zopár batožinových machinácií, aby sme nepotrebnosti zanechali v úschovni na stanici.

V sobotné ráno sa nám stali dve tragikomické príhody. Odišli sme z hotela bez toho, aby sme sa pokúšali zaplatiť. Ja som recepčnej suverénne poďakovala s tým, že sa chceme odubytovať. Kupujúc chleba v potravinách skleneného včelieho obchodného domu špatiaceho historické centrum Žiliny, zavolala nám milá recepčná, že či by sme mohli zaplatiť. Jany utekal na hotel vyrovnať sekeru, ja na stanicu kúpiť lístky na vlak do Strečna a uschovať zvyšnú batožinu v skrinke. Vypadol z nej čierny žetón ako dlaň. Taký systém som veru ešte nevidela.

Všetko sme v pohode stihli, batožinu odložili, hotel zaplatili, spokojne sa vo vlaku usadili a na zastávke s názvom Nezbudská Lúčka - Strčno omylom nevystúpili. Júj, či sme boli hlúpi. Vlak mal stáť najbližšie až vo Vrútkach, vracať sa naspäť nemalo zmysel. Nahliadli sme do mapy, vybrali alternatívnu trasu výstupu na hrebeňovku a nechali sme sa taxíkom za nekresťanských osem eur odviezť do Turčianskych Kľačan. Odtiaľ sme už iba šliapali do kopca s malou zastávkou na Chate pod Magurou (kde inak predávajú geniálne šišky), až pokiaľ sme nevystúpili na hrebeň. Potom sme sa štverali po skalách, sem tam aj po riti, lebo sa inak nedalo, zo desať ráz aj proti svojej vôli. Krízový bol najmä Veľký Kriváň, ale po ňom už prišla iba prechádzka na najluxusnejšie stravovacie zariadenie na Slovensku - Chatu pod Chlebom.

Halušky, pečená klobása a kapustnica akú robí teta kuchárka na chate, to je jedna báseň. Rozhlas po drôte ráno oznamuje "Lidičky, máme tu zvyšný hemendex za tri ečka, kto si dá?," rozosmeje všetkých sediacich na lavičkách pred chatou.

Na chate sme spali na povale. Miesta pod perinou sa nám neušli. To si treba rezervovať skôr. Povala má dve miestnosti. V každej spí zo 20 ľudí, možno viac. Do základnej výbavy návštevy horskej chaty si zaraďujem štuple do uší. Symfónia chrapu statných chlapov, ktorá sa v noci šírila povalou by zobudila aj hluchého.

Spať na povale bol zážitok. Na moje prekvapenie tam bolo extrémne horúco. Ráno sme vstali normálne oddýchnutí a mohli sme vstúpiť do mokrých topánok. Bolo nádherne jasno a pomaly sme opäť vystúpili na hrebeň. Zišli sme z neho pri Poludňovom Grúni, ktorého ľubozvučný názov ma veľmi oslovil. Výzva dňa bol Stoh, pekelný to kopec a miesto nášho nedeľného obeda. Cestou dole som si pripadala ako lyžiar bez lyží. Viezla som sa dolu snehovým blatom, v topánkach som mala mokro a zimu, čo sa výrazne zlepšilo, keď sme zliezli medzi Rozsutce a zrazu sa ocitli vo farebnej voňavej jari.

Druhý najkrajší slovenský vrchol, Veľký Rozsutec bol uzavretý. Napriek oddychovej pauze, ktorú sa prírode snažia ochranári medzi sezónami dopriať, to rešpektoval málokto. My sme boli padavky, tak sme nešli ani Malý. Zbehli sme dolu Jánošíkovými dierami a v takomto pôvabnom krasovom prostredí aj túru ukončili.

Špinaví a ovešaní sme vzbudili pozornosť dvoch chalaňov, ktorí sa začali vypytovať kde sme boli a milo sa ponúkli, že nás hodia do Terchovej. Na našu radosť nás zviezli až do Źiliny, obaja sme teda bez problémov stihli naše žlté vlaky na oba konce republiky a dostali sme aj zopár tipov, kam na budúce.

Tento rok Dobrodružstvo nepočká na Slovensku :)