Alpské Benátky. Päťdesiattisícové mestečko Annecy ma dostalo svojou malebnosťou a úchvatným okolím. Niet divu, že sa v roku 2009 dostalo medzi trojicu miest usilujúcich sa stať dejiskom zimných Olympijských hier 2018. Na radosť časti obyvateľov protestujúcich proti takémuto zásahu do životného prostredia, Annecy porazil Pchjongjang.
Z La Combe vyrážam na svojom bicykli presne na poludnie. Ide to ťažko. Dedo Papillon dnes robil opäť na obed hamburgery. Sú najlepšie na svete a máme ich každý druhý utorok. S námahou sa vyveziem na dedinskú autobusovú stanicu, bike zamknem do klietky a nastupujem do prázdneho autobusu. V Chambéry som do 15 minút, odtiaľ idem prvýkrát vo Francúzsku vlakom. Pred nástupom si nesmiem zabudnúť kompostnúť, teda označiť lístok, podobne ako v našich mhd. Vlakový sprievodca to prísne kontroluje.
Vystupujem na stanici v údolí mestečka obklopenom horami a spravím si malú prechádzku po starom meste. Plán nemám žiaden, stačí mi zájsť do návštevníckeho centra, vziať si mapku mesta, alebo len sledovať smerové šípky k jazeru a odtiaľ okolo kamenných kanálov k zámku.
Cestovať osamote je super. O fotku s mestom musím požiadať miestnych turistov. Selfie neprichádza do úvahy. Nevlastním smartfón, ale odolfón, ktorý znesie pád na betón, či vyhodenie ponad ochrannú sieť trampolíny do trávy. Léa mi ho kradne s obľubou a posiela smsky, niekomu zavolá, alebo ho jednoducho niekam ukryje.
Tieto výlety sú odmenou za moju trpezlivosť s Léou. Ešte stále je pre mňa ťažké odhadnúť, do akej miery sa usilovať o vybitie jej nadmerného množstva energie. (Čo je vlastne dôvod, prečo si ma najali. Aby si ich dieťa mohlo lietať do sýtosti po vonku a rodina mohla pracovať).
Keď sa mi ju večer podarí uspať podľa harmonogramu jej mamky, ráno vstane svieža ako ryba, a skočí na mňa už o siedmej. Mám povolené ju vyhnať pozerať telku, pretože moja pracovná doba začína až o pol deviatej. V prípade veľmi vyčerpávajúceho dňa je už večer zlá a vystrája, lieta okolo domu, reštaurácie, nestíham ju sledovať a pred spaním od veľkej únavy začne plakať. Potom prichádzajú do úvahy ďalšie možnosti vývinu situácie. Buď sa mi ju podarí utíšiť, alebo pribehne z kuchyne rozzúrená Deplhin a vyvrieska sa na Léu, že ma musí počúvať a už dávno mala spať. V tom prípade dostanem zdrba aj ja, že mám byť prísnejšia. Nezúfam si však, ale verím, že časom si s ňou poradím. Moja francúzština sa zlepšuje.
V Annecy sa nezdržiavam dlho, o siedmej mám byť doma. Čakáme návštevu, Delphiných a Jean-Phillipových známych. Teším sa na grilovačku pod prastarým gaštanom na terase reštaurácie a večer medzi dospelými.
 |
| Talent. Ako šiesta generácia gurmánskej rodiny ho má po kom zdediť. |
Labels: Annecy, Au-pair, cestovanie, Európa, Francúzsko, Savojsko
