Prvou zastávkou nášho dlhoočakávaného desaťdňového tripu po Severnom ostrove bol New Plymouth. Ubytovanie u Douga sme si našli cez Airbnb, teda Jany našiel, ja som sa opäť iba viezla bez pohnutia čo i len prsta.
Cestou z Wellingtonu sme sa zastavovali na každom kroku. Najprv v Pack ´n Save na Kapiti Coast, kde sme si na neskorý obed kúpili čínske jedlo so sebou a zjedli pri maximálne pôvabnej pláži plnej miestneho vtáctva. Potom ešte raz v obchode, lebo sme si zmysleli, že chceme na večeru čerstvú rybu, ale napadlo nás to príliš neskoro. Pulty s čerstvými rybami už po siedmej v malých supermarketoch zatvorili. Holt, opustili sme hlavné mesto a museli sa uspokojiť s kuracími prsiami, ktoré sme si začali po milom privítaní Douga v jeho obrovskom dome pripravovať v kuchyni.
Varenia sa zhostil Jany, tak mi neostávalo nič iné, ako vyzvedať. Najprv ma zaujala fotka, ktorá visela nad jedálenským stolom. Vlastne sa jednalo o tri farebné fotografie zasneženého vrcholu, na prostrednej horolezecky oblečená postava v slnečných okuliaroch.
"Doug to je Taranaki?" Pýtam sa ho na horu, na ktorej úpätie sme mali namierené nasledujúci deň. "Nie, nie, to je Mount Cook". "Uááááu, ty si tam bol?" (Mount Cook je najvyššou horou Nového Zélandu s troma vrcholmi, pričom ten najvyšší má 3 724 m).
Doug zachytil moje nadšenie, vytiahol mapu a ďalej pokračoval: "Na fotke je moja manželka, už nežije, ale na Cook sme vyšli v roku 1956. Ja mám teraz 78 rokov. Šli sme tam v januári, keď bolo leto, no na horách bol sneh po kolená. Chata z ktorej sme vyrazili o desiatej večer už dnes neexistuje. Na vrchol sme liezli jedenásť hodín,čo bol najrýchlejší výstup. O šiestej ráno, keď vyšlo ranné slnko som ju odfotil a film poslal do Austrálie. Na Zélande mi ho nemal kto vyvolať"...pousmial sa.
Sadli sme si k večeri a nechali Douga rozprávať o tom, ako sa venuje fotografovaniu, najnovšie hľadá na svojom laptope geocash-e, nadšene používa smartfón, či ako chodí na hory. Keď som mu povedala, že ja teda nie som žiadna super skúsená vysokohorská turistka, zato poriadne nadšená, spustil o svojich začiatkoch v trampskom klube vo Wellingtone a Tararuas, kde sme s trampingom začali aj my. (teda ja)
Doug nám poskytol užitočné rady, ktorú túru a chatu si nasledujúci deň vybrať, pozrel predpoveď počasia a len nás utvrdil v tom, že Holly Hutt je správna voľba.
Pred spaním som si v našej izbe plnej fotografií nahých tiel (Douga a jeho manželky) prečítala Dougove články z časopisu Health and Sun (nudistický časopis zo sedemdesiatych rokov s názvom Zdravie a Slnko), v ktorom opisoval najlepšie miesta na Novom Zélande, kde tráviť dovolenku bez oblečenia. Samozrejme aj s rodinou.
Ráno nás na stole čakal upečený chlebík. Doug si skrátka rád jedlo vyrába sám. Pekne sme sa rozlúčili a vyrazili smerom na návštevnícke centrum-sever v Národnom parku Mount Egmont/ Taranaki. Hora v lete zdolávaná turistami aj v našej kondícii, mala vrcholok pod snehom. Bolo nám jasné, že si budeme musieť zvoliť jednu z trás okolo. Doug nám poradil cestu po úpätí hory, ktorá mala trvať asi štyri hodiny. V prípade, žeby sme nemohli prejsť cez jeden klzký skalnatý úsek, mali sme stále dosť času vrátiť sa na chatu vzdialenú pol hodinku od návštevníckeho centra.
Dorazili sme na začiatok trasy a prišla sms od Douga, že som si u neho zabudla zubnú kefku a sprcháč. Ups! Dohodli sme sa, že mi ju nechá pred vchodom a keď sa vrátime z Taranaki, zastavíme sa po ne v New Plymouth.
Deň sa javil byť ideálnym na vychádzku. Z rána bol vrcholok hory v hmle, ale postupne sa mraky začali rozchádzať. Sopka vysoká 2 518 metrov sa nám ukázala v plnej kráse.
Taranaki bola aktívna ešte v rokoch 1850 až 1860. Neskôr utíchla a pred sto rokmi sa ktosi rozhodol že v kruhu do šiestich kilometrov okolo hory bude národný park, aby sa chránili zdroje pitnej vody. Ako mi povedala teta v návštevníckom centre, vďaka tejto pokrokovej ochrane majú niektoré stromy v národom parku aj dvesto rokov, čo je na novozélandské pomery asi dosť.
 |
| Ranné hmly nám bránili vo výhľade |
 |
| Keď sa vyjasnilo |
 |
| Tá biela čiara, to je náš chodníček: plný vody z roztopeného snehu |
 |
| Takmer pri chate. Takýmto chodníčkom sa ide hravo |
Na chatu sme dorazili celkom skoro a po obede uvažovali, čo so sebou. Slnko bolo ešte celkom vysoko, tak sme sa prešli k Bells Falls. Minula som posledné zvyšky energie a mohol začať večerný relax. Chata bola dobre vybavená, zakúrili sme si a začali robiť nič. S našim jediným spoloubývajúcim vôbec nebola reč. Zavrel sa v izbe a tváril sa, že spí. Po zotmení sa Jany vybral fotiť oblohu. Vyšla som do mrazivej noci obdivovať mliečnu dráhu.
 |
| Obloha |
Ubzikla som dnu a keď Jany skončil s fotením, bežal mi povedať, že vonku videl čiernu vačicu. Nevedela som si vačicu predstaviť. Kámoška z nej mala kabelku.Sivú, v suvenírovom obchode to tam predávajú za 25 dolárov. Na Zéland tieto zvieratká doviezli v tridsiatych rokoch minulého storočia a keďže nemali prirodzeného nepriateľa, premnožili sa a ničia pôvodnú vegetáciu. Po lesoch sú na ne kde kade otravy. Zelené hrudky. V takom lese sa potom nedoporučuje ani poľovať, ani piť vodu z potoka.
Keď prišiel čas ísť pred spaním na WC (plastovú latrínu vonku), vystrčila som z chaty nos a bola tam. Vedela som, že tam bude, lebo veď Jany mi to povedal, no aj tak som začala jačať... Zbytočne. Vačica na mňa zazrela ako na zjavenie. Ani sa nepohla. Čo je hluchá? Zajačala som ešte raz a bolo. Rozkošné, super nemotorné zvieratko sa pohlo a pomaly sa šuchtalo preč od svetla mojej baterky. Miestne vačice asi boli na ľudí navyknuté a nebáli sa. Pri predstave, že sa dívam na budúce kabelky, mi ich bolo ľúto.
 |
| Vačica, alebo Possum je na Zélande veľký ekologický problém |
 |
| Pre takéto rána sa oplatí trepať kamkoľvek |
 |
| Čau Taranaki, ideme ďalej |
Noc sme prežili v poriadku, mne bola jemná zima, ale už som si na tie noci v našom lacnom čínskom spacáku zvykla. Ráno nás privítalo jasné slnko a mrázik. Voda vonku v nádrži zmrzla, našťastie sme mali na cestu späť dosť zásob. Nechcelo sa nám ísť rovnakou cestou, tak sme sa spustili dolu z hory cez buš po jednom z lávových ramien. V návštevníckom centre sme sa porozprávali s milou pani, prezliekli do čistých vecí a zamierili na sever.
Najprv som sa zastavila po kefku a sprcháč u Douga. Čakali ma v sáčku na schodoch pred dverami. Len som po ne skočila a Dougovi za odmenu zanechala šesť muesli tyčiniek. Tie má rád, vravel to.
Cestou na sever do Waitomo jaskýň, kde sme boli pozorovať tisícky svätojánskych mušiek plaviac sa na loďke v tme, som vďaka aplikácii CamperMate natrafila na takúto krásnu pláž posiatu ligotavým, tmavým, sopečným pieskom, typickým pre západné pobrežie Severného ostrova.
 |
| Ponoriť členky do čierneho sopečného piesku bolo príjemné. Mala som ho pod nechtami ešte týždeň |
Na noc sme zakotvili v Hamiltone a bývali opäť cez Airbnb. Konečne som si umyla zuby a osprchovala sa. Ráno bol v pláne Coromandel.
Labels: Airbnb, Cestujem pešo, Na opačnej strane sveta, New Plymouth, Severný ostrov, Taranaki, Tramping
