Dobrodružstvo nepočká: Plážový Coromandel a geotermálna Rotorua

Počasie nám neprialo, bolo zamračené a veľmi veterno, preto sme sa nezdržiavali, ale vrátili sa späť cestou, na ktorej nás čakalo prebrodenie rieky. V návštevníckom centre nám bolo povedané, že budeme musieť do vody v topánkach a pokiaľ bude pršať a stúpne hladina, môže to byť aj nebezpečné. Opäť to bolo iba typické bububu, lebo rieka sa dala elegantne preskackať po kamienkoch.

Jediná výhľadová foto, čo ako tak stojí zato: Coromandel Forest Park, pohľad na západ

Malá výzva dňa: prebrodiť potok

Po túre, a v podstate štyroch dňoch strávených pol dňom chôdze s vakmi plnými vecami potrebnými na prenocovanie, sme mali naplánované ubytovanie v ekologickom dome, za veľmi lacný peniaz. Času sme mali dostatok, z chaty sme vyrazili skoro, preto sme si dopriali okružnú jazdu Coromandelom.

Pôvabný Coromandel

Do údolia neďaleko usadlosti Whenuakite sme dorazili podvečer. S blížiacou sa jarou sa už predlžovali dni. Údolie prekrásne voňalo kvetmi, pred Anniným ekologickým domom sa vynímala kopa naštiepaného dreva. Anne nebola doma. Dvere nechala otvorené a hneď pri vchode sme objavili uvítací odkaz s inštrukciami, kde nájdeme kúpeľňu a našu spálňu a že sa máme cítiť, ako doma. Dom voňal drevom, bol asymetrický, dvojpodlažný a ekologický. Všetku energiu vyrábali slnečné kolektory na streche. Pri tých troch dňoch do roka, keď sa teploty jemne priblížia k nule, jej piecka v strede kuchyňo-obývačky na prikúrenie úplne stačí. Hneď po príchode nás zarazilo aj na novozélandské pomery extrémne ticho, prekrásny výhľad z terasy na zelené údolie a kým Anne sa so synom nevrátili z kurzu kreslenia, spoločnosť nám robila ich tučná mačka.

Annin ekologický dom

Anne je učiteľka a má dve deti. Osemnásťročnú dcéru, ktorá práve cestuje s kamarátkou po Európe, a ktorá presvedčila mamu, aby prenajímali izbu cez Airbnb, a šestnásťročného syna, ktorý bol úplne zmierený s tým, že doma nemá nielen internet, ale ani signál na smartfón. Akútne telefonáty tak musia riešiť cez klasickú pevnú linku. Pri stole večer sme porovnávali striedanie ročných období na Slovensku a vždyzelené podnebie Severného ostrova. Zatiaľčo na Slovensku už deti v škôlke kreslia jarný strom s kvetinkami, letný so zelenými listami, jesenný s jablkami a zimný biely od snehu, na Zélande deti kreslia strom celoročne ako zelenú palmu a netušia kedy začína jar, či jeseň. Ako povedal Annin syn, na Vianoce je horúco a chodia stanovať, v zime nosí bundu a nechodia kempovať. To je rozdiel, ktorý on vníma.

V tichu údolia neďaleko Whanuakite sme spali ako bábätká a aj napriek tomu, že sme vstali pred siedmou, Anne a jej syna sme už nestretli. Obaja vyrazili do školy. Na rozlúčku sme im nechali aspoň čokoládu, požičali sme si vedierko a lopatky a vybrali sa vo svetle ranného slnka na pláž k jaskynnému previsu s názvom Cathedral Cove.

Privstať si bol dobrý nápad, pred ôsmou tam nebolo veľa turistov. Teplota stúpala, na pláži bolo bezvetrie, mohlo byť takých 19 stupňov a už sme sa chceli kúpať!

Na pláži pri Cathedral Cove

Cathedral Cove, jaskynný prechod

Na tejto pokojnej pláži bez vetra sme vode neodolali a totálne ľutovali, že sme nemali plavky (aj keď voda bola ľadová)

Na plážach pri Cathedral Cove sme sa bláznili celé dopoludnie až kým nenadišiel čas odlivu a nepresunuli sa na slávnu Hot Water Beach. Pod jej pieskom je miestečko, kde vyviera šesťdesiatstupňová horúca voda. Asi hodinku pred odlivom sme sa nahodili do plaviek, tasili lopatky a vybrali sa za davom, ktorý sa už zhromažďoval v okolí prvého bazénika. Najprv sme začali skúšať kopať vlastnú jamku len tak, ledabolo. Na prameň horúcej vody sme však nenarazili a jediné, čo nám zostalo bolo vytvoriť bazénik v blízkosti toho najväčšieho a dúfať, že nám od susedov natečie nejaká teplá voda. Kopanie sťažovali vlny, ktoré ničili moju piesočnú hradbu. Po chvíli sme však natrafili na vlastnú horúcu bublinu, pridali sa k nám ďalší turisti a vyrobili sme si malý bazénik neforemného tvaru. Sedieť v ňom už nebola taká zábava ako ho vyrábať, preto sme sa trochu vyčľapkali a prenechali miesto kope netrpezlivých turistov, ktorá sa stále zväčšovala a zdroje miestnej horúcej vody nestačili pokryť dopyt po nej.

Z poloostrova Coromandel sme zamierili do smradľavého geotermálneho mesta nachádzajúceho sa v centrálnej časti Nového Zélandu, Rotoruy. Večer na hosteli som zistila, že som si v skrini Anninho ekodomu nechala vetrovku. Zrazu bolo tak krásne a slnečno, že som ju po dlhej dobe nepotrebovala a úplne na ňu zabudla. Predpoveď počasia na nasledujúce dni vyzerala zle, no pozmenili sme náš itinerár a namiesto ďalšej túry v národnom parku Te Urewera sme sa pustili do objavovania dymiacich jazierok a bahenných mlák v parku Kairau, začali nakupovať suveníry, boli sa okúpať v Polynesian Spa s nálepkou 10 best SPA of the World a už tradične si zahrali minigolf. S Anne sme sa dohodli, že mi pošle vetrovku poštou do Wellingtonu a poštovné sme predplatili čokoládou.Z mojej zábudlivosti som našťastie opätovne vyviazla bez vážnejších dôsledkov.

Pri jazere Tarawera sme boli pozdraviť jednu šikovnú slovenskú cestovateľku a wooferku, vďaka ktorej sme našli naozaj turistami neobjavené pokojné miesto.

Sopka Tarawera vybuchla v roku 1886 a erupcia spôsobila zánik prekrásnych vulkanických terás, označovaných aj ako ôsmy div sveta. S výbuchom sa viaže legenda o bojovom kanoe duchov, ktoré údajne turisti vracajúci sa na lodi z výletu k terasám na chvíľu zhliadli predtým, ako sa stratilo v hmle. Stálo sa to iba pár dní pred výbuchom a miestni veria, že bojového kanoe symbolizovalo blížiacu sa katastrofu.

Jazero Tarawera a v pozadí vulkán

Takmer žiadni turisti, iba pokoj a kľud

Ukážka zo života backpackerov: Polievka z konzervy zohriata na kempovacom horáčiku

Od Tarawery sme zamierili do geotermálneho parku Wai-O-Tapu plného sírnych a bublajúcich bahenných jazierok. Centrálna oblasť severného ostrova je geotermálne mimoriadne aktívna oblasť, čo jej dodáva naozaj jedinečný charakter.

Wai-O-Tapu

Champagne pool v parku Wai-O-Tapu

Jazierko veľmi "zdravej farby" sme zazreli na záver prechádzky

Cestou na juh sme sa ešte zastavili pod Dúhovou horou a zbehli si pozrieť Kerosene Creek, potôčik s teplotou 30 stupňov, ktorý je populárnym miestom na kúpanie sa len tak zadarmo v prírode. Slnko svietilo, potok bol plný. Sadli sme teda do auta a nasmerovali si to do našej poslednej road-tripovej zastávky, art-deco mesta Napier.

Kerosene Creek s 30 stupňovou vodou