Good bye Wellington, ešte sa vrátime!


 Už týždeň si hoviem doma na Slovensku, ale dobrodružstvo, ktoré nepočkalo ani na opačnej strane sveta, treba dorozprávať.

 Dátum môjho odchodu z Nového Zélandu bol z pracovno, rozpočtovo a študijno-organizačných dôvodov stanovený na dvadsiateho tretieho septembra. Už v júli sme vedeli, že domov poletíme osobitne a nerobila som z toho žiadnu paniku. Veď naspäť už trafím aj sama.

Pridávam zopár nepublikovaných fotiek Wellingtonu, aby bolo jasné, prečo nám to mesto tak chýba
Waterfront v noci
Wellington počas festivalu Cuba dupa

Odchod z práce číslo 1.

Bol dlhý. Jonovi, Danielle a Lucy som dala vedieť dostatočne skoro, že si za mňa budú musieť nájsť náhradu. Z pozície support person sa pre mňa počas zimných mesiacov stala práca číslo jedna. Kade som chodila, tam som hovorila o príhodách s Jonom.

Ten to v poslednom období nemal ľahké. Naplno ho pohltilo randenie, hľadanie novej lásky a bujarý spoločenský život. Do toho ešte ochorel a mal veľa práce. Najatie novej osoby mu bežne zaberá dva večery, najprv spraví pohovor, potom človeka pozve na skúšku, ktorú preplatí. S veľa ľuďmi je spokojný na pohovore, na skúške už vidí, že tento človek to nezvládne, alebo sa potenciálni zamestnanci práce opatrovateľa vozíčkara zľaknú.

Asi týždeň pred mojím odchodom preložil jeden taký pohovor o dve hodiny neskôr kvôli nedeľnému rande s novou internetovou známosťou. Nestihla som mu dať ani raňajky, už som žehlila košeľu, nohavice a Jon sa zo mňa smial, že som viac v strese ako on. Áno, bála som sa, že to nebudeme stíhať, každý deň sa sprchuje takých 35 minút a pred rande, ktoré si stanovil na pol druhú v nedeľu popoludní, sme ho museli navoňať parfémom Chanel, napomádovať dvojcentimetrové vlasy a aplikovať na pleť hydratačný krém. Stihli sme to len tak tak. Jon si vybral podnik s názvom Jack Sparrow v podzemí prekrásneho Wellingtonského kina Embassy, kde mal novozélandskú premiéru aj Hobbit. Šla som s kreditkou na bar, otvorila účet, usporiadala miesto, kde chcel sedieť a objednala si kávu. Okolo druhej prišla mladá dievčina indického vzhľadu, pozdravili sa a začali sa rozprávať. Ja som sedela na druhom konci baru skrytá a tvárila som sa, že tam nie som.

Cestou domov som sa s Jonom dohodla, že si musí nájsť čas a spoznať Janyho. Vedel o ňom v podstate všetko, rovnako aj Jany o ňom.  Janymu som vždy referovala, čo zaujímavé sme s Jonom  zažili, alebo aká mi od neho prišla sms-ka. Najzabitejšia bola tá, ktorá zacinkala o 6.00 v nedeľu ráno: "Ahoj, práve som prišiel domov a idem spať. Prosím príď o dvanástej, skontroluj či žijem a som hydratovaný, začni upratovať a o jednej ma zobuď." V ten deň mal asi najväčšiu opicu, s akou som ho videla. Večer pred tým sa vyparádil na oslavu desiateho výročia života na Novom Zélande, ktoré oslavoval jeho francúzsky bratranec a noc dokončil v tanečnom podniku.

Stretnutie Janyho s Jonom (a mnou) bolo napriek ich obavám zábavné. Jany sa trochu bál, či  bude Jonovi pri jeho rečovej vade rozumieť.  Doma Jany skonštatoval, že Jon mu pripadá ako celkom normálny chlap, iba na vozíku. Jon mi zase Janyho ako frajera schválil. Povedal, že môže byť.

Poslednú šichtu s Jonom som mala úplne krátku. Dohodli sme sa, že ho z postele vytiahnem o trištvrte na osem, hodím do práce, skončím o desiatej a večer mu donesiem riady z nášho bytu, ktoré by sa mu mohli zísť. Jany bol so mnou, zaklopali sme, otvorila Ruth, ktorá sa s Jonom skamarátila rovnako ako ja. Na linke už boli pripravené tri poldeci niečoho čudne hnedého. Kávový likér na rozlúčku. Štrngli sme si, a chvíľu sa smiali na jeho exscitovanej nálade. Bol taký natešený, trikrát ma objal, zaželal nám všetko dobré a chcel vidieť auto, na ktorom sme prifrčali. Nechcel si nechať ujsť príležitosť zhliadnúť legendárnu Lucinku, alias tank, Jiřího ultimátnu backpackerskú dodávku s vyhodenými zadnými sedadlami a doskou oddeľujúcou spaciu a uskladňovaciu časť auta.  Pobavili sme sa na večne pípajúcom alarme a povedali si posledné see you (vidíme sa).

2. Koniec kariéry after- school nanny

Bola streda, deviateho septembra. Po Eve som šla do školy naposledy. Mala veľmi peknú školu, všade detské stoličky, koberce a tulivaky. Posledný krát som si prezrela tváre, ktoré som od januára vídala dvakrát do týždňa. O tretej deti postupne vypustili za rodičmi a vybrali sme sa domov. Päťminútovú cestu pešo väčšinou trávime debatou, čo sme robili cez víkend.  Dnes jej veľmi do reči nebolo. Hneď po príchode domov sa začala buliť a robiť v obývačke bordel. Dáko sme sa pohádali a skončili každá v inej miestnosti. Keď je malá grumpy (mrzutá) chce byť sama a odmieta sa so mnou rozprávať. Eve sa schovala v obývačke za kreslo, aby som sa na ňu nemohla dívať. Ja som sedela pri kuchynskom stole v jedálni. Z tejto nepríjemnej situácie nás zachránila Lucy.

Jej mama bola úžasná a nádherná žena. Po jej príchode sa už Eve netvárila tak strašne urazene. Má to zakázané.  Lucy sa so mnou rozlúčila a dodala, že ak prídem znovu na Nový Zéland, mám sa ozvať, a nájdeme mi už poriadnu prácu. Na zastávke som si rozbalila darček  na rozlúčku s výplatou za posledné dva týždne. Prečítala som si dojímavú kartičku v ktorej sa so mnou Lucy, jej manžel Glen a malá Eve lúčia, želajú mi bezpečný návrat domov a veľa šťastia v novej práci.

3. Už nikdy viac zdravá strava

Lebo ju mám rada. A vždy, vždy, aj keď som si dala pred nástupom na moju každodennú dvojhodinovú šichtu druhé raňajky, alebo prvý obed, som pri zacítení vône kapaiského sweet chilli beef (sladké čili hovädzie) vyhladla ako vlk. Názov fastfoodu Kapai znamená v maorčine chutný, alebo dobrý. Jedlo bolo fakt super, doma budem vytvárať kópie. Servírovať ľuďom šaláty už také príjemné nebolo, a počítala som dni, kedy s tým seknem. Niežeby sme mali zlých zákazníkov, ale po dvoch mesiacoch som si pripadala ako papagáj. Každého som sa pýtala: Would you like to add salt and pepper? And which dresssing would you like? (Dáte si soľ alebo korenie? A ktorý je dresing chcete?) Slúžiť ľudom je super, ak máte čas na sa s nimi porozprávať, robiť zákaznícky servis a vytvoriť si s nimi vzťah.

V Kapai som si uvedomila inú vec. Existuje skupina ľudí, ktorí sú schopní jesť každý deň na obed to isté. Nie pretože musia, ale pretože chcú. Jedna pani, ktorá mala vymyslený vlastný šalát a dávala si ho každý deň mi zdôraznila, že ho jedáva už dva roky. Chcela tým povedať, že sa to mám naučiť naspamäť, aby mi ani nemusela hovoriť, čo chce. Ďalšia pani objednávala každý deň tie isté šaláty pre seba a svoju kolegyňu. Raz prišla tie isté šaláty objednať tá druhá pani a bola bezradná. Volala tej prvej, čo jej denne kupuje. Tá prvá bola veľmi milá, všetkých nás poznala a aj sa zaujímala, kto čo okrem kapai robí. Takých zákazníkov, ktorí si zvykli na to isté jedlo a chodili si poň každý deň sme mali niekoľko. Aj napriek tomu, že na našom food courte sme patrili k najdrahším obchodom a konkuroval nám turecký kebab, Mexičan, japonské sushi, thajské nudle, čínske vyprážané rôznosti (nikdy som od nich nič nemala, pár krát som totiž som navštívila ich kuchyňu, keď sme si k nim z džús baru chodili uskladňovať na víkend jablká a všetko, čo mali na peci vyzeralo odporne), talianska pizza a čínska kaviareň (lacnejšia verzia štýlových wellingtonských kaviarní, kde podávajú raňajky celý deň).

Z poslednej šichty v Kapai v piatok, jedenásteho septembra som šla nabalená ako Mikuláš. Jednu tašku som mala plnú okrúhlych pita chlebov, šalátu, pečených zemiakov a nakrájanej zeleniny. V druhej som si niesla minitortičku a kvetinu od mojej manažérky Danielly. Prepustila ma s tým, že ak sa vrátim na Zéland, mám u nej  zaručene prácu, lebo ma má najradšej. Posledné týždne mi prízvukovala, že ma nepustí a ja som v tichosti odpočítavala dni, kedy pôjdeme opäť cestovať.

Kráčajúc takto ovešaná a šťastne nezamestnaná domov som si uvedomila, že musím baliť a čaká nás posledná noc v našom mini wellingtonskom byte.

4. Odubytovať sa po desiatich mesiacoch, to nie je sranda...

Nakúpiť veci potrebné do nového bytu, zaberie pár hodín. Vysťahovať sa? To zaberie niekoľko dní. Je to kalamita, hlavne keď sa človeku do toho nechce. Najprv sme sa pýtali známych, či niekto niečo nepotrebuje, potom nám ktosi povedal, že armáda spásy má sťahovací voz a vie si s nami dohodnúť stretnutie na vyzdvihnutie vecí, ktorých sa chceme zbaviť. V piatok ráno nabehli sťahováci z armády spásy a elegantne nás zachránili.

Byt sme museli pred vysťahovaním vyumývať podľa pokynov manažérky budovy Sheily. Makali sme na tom celé popoludnie asi do deviatej večer. Potom sme to vzdali a šli na pivo. Z jedného boli tri a ráno sme vstali s opicou.

Stihli sme vyrovnávací brunch u Fidela a presne o dvanástej naklusala do bytu Sheila. Len čo vošla,  zasvietilo slnko a všetky mastné fľaky na byte sa ukázali v planej kráse. Hneď spustila: "na práčke prach, práčke si mala umyť bubon". Keď začala študovať kuchynskú linku na ktorej boli hnedé fľaky spôsobené horúcim hrncom, spustila: "Toto si mala umyť"....Ja: "Nevedela som to vyčistiť, nešlo to"....Sheila: "Veď si mala kúpiť Jif, s Jifom by ti to zišlo, poznáš Jif? Ja: "Uhm....nie, nepoznám". Sheila: "To ako môžeš nepoznať Jif, s ním umyješ všetko....no ty sa ešte nemôžeš vydávať"... Za vyčistenie tých vecí si stiahla z našej kaucie 70 dolárov a mohli sme vypadnúť. Sheila nám podala ruky, povedali sme jej, že sa nám v budove, ktorú spravuje bývalo výborne a zaželali sme všetko dobré. S Janym sme nasadli do Jiřího Lucinky alias tanku a vyrazili na sever.

Na Kapiti Coast sme sa zastavili na nákup jedla v najlacnejšom novozélandskom supermarkete Pack ´n Save. Idúc okolo regálov s čistiacimi prostriedkami som ho zbadala.

JIF.

Bol tam. Zlacnený.... A jasné, že som ho nepoznala, u nás sa volá CIF!

Labels: , , , ,