Dobrodružstvo nepočká: Uvarili sme si pivko

"Ja som si myslel, že si tu budeme popíjať to vychýrené novozélandské víno." Povedal Jany a nalial mi naše, nami a Agátou uvarené pivo. Novozélandský Pale Ale mal 6,1%, preto po piatkovej ochutnávacej párty boli všetci zúčastnení odrovnaní do neskorých popoludňajších hodín nasledovného dňa. Zvýšili sa nám len štyri fľaštičky schované na dne krabice v skrini a pripravené na 16 000 kilometrový let domov.

Janyho zátišie s pivkom v reštaurácii Southern Cross, kam chodíme na československé stretávky a filmové premietania

Wellington, alebo Craft Beer Capital

Pri pive sme sa rýchlo skamarátili aj s našimi dvoma poľskými kamáratkami Juditou a Agátou, s ktorou sme sa po niekoľkých mesiacoch posedávania pri pivku odhodlali variť to vlastné.

Začiatkom januára, keď tu ani dievčatá nikoho nepoznali, sme si povedali, že sa stretneme pri dobrom pive. Judita vygooglila podnik s názvom Little beer quarter. Prišli sme tam a objednali si jug (krčah), niečoho zvláštneho a horkého. Takto vo štvorici sme pri pive oslávili Agátine a neskôr moje narodeniny, alebo sme sa len tak stretli povedať si, čo máme nové.

Jug

Veľmi sa nám páčilo, že vo wellingtonských pivných podnikoch majú na výčape od desať do dvadsať pív. Niekde ich čapujú do jugov, niekde iba do pínt (t.j. 0,437 lirta). S výberom nám pomáha miestnymi pivárňami zaužívaná prax, že povieš barmanovi (zvyčajne mužovi pripomínajúcemu zarasteného drevorubača, alebo horolezca, ktorý sa práve vrátil z Everestu) čo ti chutí, on ti niečo načapuje do štamperlíka a si povieš, či to chceš.

Vo Wellingtone, známom ako hlavné mesto Craft Beer, nie je len vysoká koncentrácia pivným krčmičiek, ale aj malých pivovarov variacich pivo tradičnou, alebo nemechanizovanou cestou. Iba v okolí nášho nášho domu sú dva, v celom Wellingtone som ich podľa stránky http://craftbeercapital.com napočítala jedenásť. Garage Project je umiestnený v budove bývalej čerpacej stanice a pivovar Parrotdog, okolo ktorého chodím do jednej z prác sa podobá na parkovisko a garáž, kde sa opravujú autá. Sú to nepatrné firmičky, ktoré však vyrábajú širokú škálu produktov. Okrem podnikov ich distribuujú aj do supermarketov, alebo bottle stores, (špecializovaných obchodov s alkoholom, na ktorého predaj tu bežné večierky a potraviny často nemajú licenciu). Dostať ich v baleniach po šesť, alebo len ako samostatné pollitrové fľaše, pričom jedna vie stáť aj 10 dolárov.

Epic Armageddon Indian Pale Ale, varené v Aucklande, fajnotka.

Vďaka jazzovému festivalu sme objavili Hashigo Zake, kultovú pivnú krčmu japonského štýlu

A to čo bol za nápad variť pivo?

Boli sme na pivo. Vo vyššie spomínanej krčme s našimi poľskými kamarátkami. Judita po jednom utekala dokončiť a poslať článok na konferenciu v Taliansku a my s Janym a Agátou sme si povedali, že by sme už konečne mali zájsť niekam inam, ako do našej známej malej pivnej štvrte.

Po ceste sme sa zastavili v podniku, ktorý vyzeral ako malý pivovar pre laikov. Cez okno z chodníka sme videli, že vo vnútri ujovia varia pivo. V krčme vedľa sme u barmana vyzvedali ako sa tam dá dostať. Povedal nám, že to je samostatná firma s názvom Occassional Brewer (t.j. Príležistostný pivovarník) a ak máme záujem, môžme si rezervovať termín a uvariť vlastné pivo.

Záujem sme veru mali. Následne sme sa asi mesiac dohadovali na termíne varenia a čo s tým pivom potom, kam ho dáme, keď ho bude tak veľa a odkiaľ vezmeme fľaše.

K príležitostnému pivovarníkovi sme nabehli v piatok o pol šiestej večer 17. júla. Ja a Agáta sme tam boli jediné ženy. Ostatné družstvá boli mužstvá pozostávajúce z dvoch, či troch pánov v stredných rokoch. Každý tím mal k dispozícii tri hrnce, recept, miešačku (takú dlhú kovovoú palicu s rúčkou na konci) a budík, aby sme sa nezabudli niekde pri pive.

Vedúci varenia piva oblečený v gumákoch a károvanej košeli nás privítal, zistil, ktorý z tímov už pivo varil a pred každým krokom podľa receptu, nás prakticky usmerňoval. Jačmeň sme dostali nadávkovaný v plastovom kontajneri. Našou úlohou bolo priviesť vodu do v recepte stanovenej teploty určenej pre konkrétny typ piva. Zaliať ňou jačmeň v druhom hrnci, proces zopakovať, precediť, premiešať, popridávať štyri rôzne chmele v granulkovej podobe (predstavte si to ako otravu na potkany, len nie ružovú, ale zelenú), precediť do tretieho hrnca, povariť, opäť popridávať chmele, nejaké tabletky, povariť, pomiešať, precediť, schladiť (aby bolo pekne číre) a preliať do dvoch plastových fermentačných nádob a do ktorých sme pridali tekuté kvasinky. Celé to trvalo asi tri a pol hodiny, po ktorých sme šli domov bez piva. To ostalo kvasiť vo fermentačných nádobách a čakalo na nás dva týždne.

Ďalší krok: fľašovanie. Rezervovali sme si naň jedno hnusné upršané nedeľné popoludnie. Do fermenačných nádob sme ešte pridali cukor, vydezinfikovali trubičky a hadičky slúžiace na prevod piva z nádob do fliaš a pristúpili k samotnému aktu fľašovania. Na dne fermentačných nádob ostali ešte dva-tri litre kalu, čiže domov sme niesli cca. 34 litrov nášho vlastného, no však stále nepitného piva.

Pitie bolo povolené až po ďalších dvoch týždňoch a keďže bolo naše prvé, rozhodli sme sa z toho pripraviť menšiu spoločenskú akciu. Po ochutnávacej párty nám z neho veľa neostalo a práve v tejto chvíli už nie je.

Wellingtonské craft beers sú jedna z vecí, ktoré nám na Slovensku budú chýbať, ale už teraz sa tešíme na pivno-pivničné experimenty a výrobu domáceho piva.