Snehuliak Čechoslovák pod Mount Holdsworth
Konečne! Vytešovala som sa z nášho česko-slovenského snehuliačika prikladajúc na jeho snehové gule kamienky. Oči, nos, ústa a gombíky. Na túto chvíľu som čakala celú, super miernu, novozélandskú zimu. Vo Wellingtone vidia sneh tak raz za štyri roky a počas nášho výletu pod najvyššiu horu ostrovov nám Perinbaba tiež nenadelila. Našťastie sme na súvislejší úsek formovateľného snehu natrafili vo výške asi 1350 m.n.m, počas našej poslednej túry do pohoria Tararua Forest Park, nachádzajúceho sa severne od Wellingtonu.
Počasie nám prialo nevídane. V sobotu ráno sme boli vyzdvihnutí skupinkou Čechov a spoznali sme aj ďalšieho Slováka, ktorý veľmi sympaticky nazval našu turistickú skupinku, že: "ideme ôsmi a jeden zahraničný (rozumej Novozélandaň)".
Po ceste sme ešte podopĺňali zásoby kávy, potravín a zabudnutých vecí, zaparkovali pri Holdsworth Lodge a vyrazili na Mount Holdsworth - Jumbo Circuit. Niekoľko hodín sme kráčali hustým lesom, po cestičke plnej schodísk. Myslela som, že ma z tých schodov trafí šľak. Akonáhle sme však vyšli nad hranicu lesa, otvorili sa pred nami krásne výhľady a zastavili sme sa na obed na Powell Hutt.
 |
| Schody do neba, fakt už posledné |
 |
| Powell Hutt |
Od nej sme stúpali hrebeňmi k Mount Holdswort do výšky 1470 m.n.m, postavili snehuliaka a po hrebeni pokračovali k vrcholu Jumbo, 1405 m.n.m. V tejto výške nám už nebolo príjemne teplo ako v lese a vystavení chladnému vetru sme si museli dávať pozor aby nás neodfúklo. Pod Jumbom sme sa zložili na krbom vyhriatej chate a pustili sme sa do prípravy večere. Obavy, že sa niekomu z našej početnej skupinky neujde matrac sa nenaplnili. Dokopy nás tam spalo asi osemnásť (pri kapacite dvadsať miest) a pes Steve.
Jon a jeho správa
V pondelok ráno mi budík zazvonil 5.45, nastavila som ho pol hodinku skôr ako zvyčajne. Nemám auto, nemám bicykel a k Jonovi bežne na rannú šichtu začínajúcu 7.15 utekám, pretože mi raňajkovanie a pitie kávy trvá o päť minút dlhšie ako je prípustné na presun chôdzou. Teraz som pomaly krivkajúc dorazila k jeho obydliu akurát včas.
Keď ma Jon ráno uvidel, veľkodušne ma ponúkol dvoma tabletkami proti bolesti. Tabletiek má doma plnú skriňu. "My sme ale dvojka", vravím mu cestou do práce. On, fičiac si na vozíku a ja, chromá na jednu nohu šuchtajúca sa dolu kopcom.
Spomenula som si na našu debatu presne z pred týždňa, keď sme podobne šli v pondelok ráno do práce.
Ponáhľali sme sa, Jon potreboval pred príchodom do kancelárie niečo vybaviť. Zrazu mi povedal, že ideme do čistiarne. Prešlo niekoľko minút, už som kráčala po ulici, on sa viezol, keď mi zrazu vraví, že potrebuje čistú košeľu, lebo v stredu má rande. Paráda, vravím mu a s kým? S nejakou ženou, s ktorou si začal písať cez internetovú zoznamku. Chce ju pozvať na večeru. Začala som vykrikovať na ulici, akú mám z toho radosť, potom som zmĺkla a on po chvíli dodal, že v sobotu má ďalšie rande. No, ten chlap je plný prekvapení. V práci si následne pozeral menučka najdrahších wellingtonských reštaurácií. Raňajkovala som, ale keď som uvidela na niektorom z jedálnych lístkov coq au vin, bola som už hladná ako pes. Zaželala som mu úspešné rande a utekala domov po desiatu.
V piatok ráno som vyzvedala, ako dopadla večera. Jaaj, nie dobre, vraví mi. Myslel si, že pozval vysokoškolskú učiteľku, no na večeru pricupitala 21 ročná študentka. V tomto sa trochu sekol, ale bol na seba hrdý. Dokáže to, môže randiť aj s cudzou ženou. Potrebuje len trošku upraviť stratégiu. Najprv pozve ženu na drink, či dva a keď nájdu spoločnú reč, na večeru ju pozve inokedy.
Včera mi poslal video. Natočil ho pre svoju firmu, ktorá sa rozhodla zvýšiť povedomie o detskej mozgovej obrne, a pripojila sa k fundraisingovej kampani s názvom September. Veľmi sa mi páči, preto pripájam link a jeho preklad.
https://vizexplorer.wistia.com/medias/iju3ci05mb
Tu je preklad:
"Ahoj, volám sa Jon a mám detskú mozgovú obrnu. Čo to znamená? No, pre mňa to znamená, že časť môjho mozgu, ktorá premieňa myšlienky v činy je poškodená. Správy určené pre konkrétne časti tela sa poprehadzujú a dorazia do inej časti tela, preto sa toľko hýbem. Poviem príklad: keď rozprávame, náš mozog vysiela vnemy kontrolujúce
ústa, pery, jazyk a hrdlo, ktoré nám umožňujú rozprávať. Určite ste si
všimli, že keď rozprávam, hýbu sa aj ďalšie časti môjho tela. Prečo? Pretože vnemy určené na rozprávanie zablúdia do iných častí tela. Myslím si, že je dôležité pochopiť, že detská mozgová obrna nie je choroba, nie je dedičná ani degeneratívna.
Asi najväčšej výzve, ktorej som doposiaľ čelil, bola snaha dosiahnuť rovnosť.Celý svoj život bojujem nielen o fyzickú rovnosť v spoločnosti, ale aj o mentálnu rovnosť. Napriek mojim životným úspechom bolo a je veľmi náročné
prelomiť všeobecný stereotyp, že osoba s takým ťažkým telesným
postihnutím, ako mám ja, musí mať aj intelektuálne postihnutie.
Ako dieťa a tínedžer som mal mimoriadne šťastie na príležitosti, ktoré mi ponúkli mnohé organizácie. Napríklad, keď som mal dvanásť rokov, reprezentoval som ako skaut Nový Zéland v Austrálii a ako štrnásťročný v Japonsku. To boli len dve z nespočetných skúseností, vďaka ktorým som nadobudol dôveru v moje schopnosti dosiahnuť všetko, čo si zaumienim.
Budem citovať Archimeda: "Dajte mi pevný bod vo vesmíre a ja pohnem zemou."
Ten výrok ho naozaj vystihuje, a myslím si, že keby nebol taký odhodlaný, ako je, nevyštudoval by vysokú školu, nemal by prácu na plný úväzok, ani vlastnú firmu. To všetko sa mu podarilo dosiahnuť aj napriek tomu, že sa pohybuje na vozíčku, píše prstom na ľavej nohe, nedokáže samostatne jesť, piť a ani ísť na WC. So všetkými týmito vecami potrebuje pomôcť, inak sa pre neho stanú neprekonateľnou prekážkou.
Zo všetkých mojich novozélandských dobrodružstiev je práca pre Jona asi to najväčšie. Nielenže som prekonala samu seba a stala sa zo mňa opatrovateľka s väčším rozhľadom o bežnom živote hendikepovaných ľudí (automaticky sa budem vďaka tejto skúsenosti o nich viac zaujímať), ale asi beriem život aj s trochu väčšou ľahkosťou. Veď čo už sú tie moje dilemy oproti tým Jonovym základným životným prekážkam?
Labels: Cestujem pešo, Na opačnej strane sveta, Práca na Novom Zélande, Tararua Forest Park, Tramping
