A opäť Južný ostrov: Picton a Mackenzie Basin

Do Južného ostrova sme sa počas nášho veľkonočného road tripu v campervane úplne zamilovali. Hory, oceán a ľadovce. Plánovali sme sa tam vrátiť a keď človek chce, príležitosť aj čas si nájde hoc aj s nižším rozpočtom.
Ozvú sa kamaráti a prepošlú zľavu, ktorú dostali od Interislanderu po plavbe z Pictonu do Wellingtonu, počas ktorej sa pokazila loď. Ospravedlnenka spoločnosti za meškanie nám mohla ušetriť 50% z ceny.  Mienili sme ju využiť na cestu po severnej časti južného ostrova: Picton, Blenheim, Nelson a Národný park Abel Tasman. V máji však Jany objavil výpredaj leteniek Air New Zealand a kúpili sme si dve celkom lacné do Christchurch, aby sme videli oblasť s názvom Mackenzie Country. Počas aprílového road tripu sme ju vidieť nestihli a viacerí cestovatelia nám tam doporučovali zájsť. Tak sme Abel Tasman prenechali budúcnosti a rozhodli sa pre Južné Alpy. 

No, už keď sme tú zľavu od kamarátov na trajekt mali, prečo ju nevyužiť? Rozhodli sme sa preplaviť  cez Cook Strait prieliv tam a späť a vidieť zálivy Marlborough Sounds,  lemujúce lodnú trasu pri vstupe do  prístavného mestečka Picton. Čuduj sa svete, na termín, ktorý sme si vybrali ponúkali prázdninovú akciu s ďalšou zľavou pokiaľ si cestujúci rezervujú spiatočnú cestu na jeden deň. Vybavené. 

11. júla sme sa o 8.30  vo Wellingtone nalodili a postavili do dlhého radu na raňajky, o ktorých  Jany po nociach sníval. V podstate britské raňajky pozostávali z pečenej klobásy, ktorú sme vymenili za zemiakové placky, praženice a čili fazuliek s toastami. Po raňajkách sme vyšli na hornú palubu a sledovali ako opúšťame záliv, v ktorom sídli wellingtonský prístav.  Na otvorenom mori už veľmi nebolo čo pozorovať, tak sme si pozreli loď a kým sme sa nepriblížili k pôvabným malým zálivom Marlborough Sounds, posedávali sme v lodnej kaviarni.  V jej kúte spal na pohodlnom koberci unavený cestovateľ, zjavne sa tu spanie na palube toleruje. Keďže boli prázdniny, tmolilo sa okolo nás veľa detí s rodičmi, ale vyskytlo sa tam aj pár dôchodcov, backpackerov a outdoor turistov.

Na palubu sme opäť vyšli pozorovať zalesnené polostrovčeky a zálivy, na ktorých plážach sa sem tam vyskytol malý domček. Do Pictonu sme dorazili pred poludním s desať minútovým meškaním. Kúpili sme si niečo na obed, zahrali minigolf a odskočili si do info centra na výzvedy, kam by sme sa mohli prebehnúť. Vzali sme si mapku a vybrali sa na miesto s názvom Stout, odkiaľ bol odtiaľ prekrásny výhľad na reliéf zálivov, more a podmorské príšerky plávajúce pod hladinou priezračnej vody.

Cestou späť sme sa museli trošku poponáhľať, aby sme si stihli dať "fush & chups" (=novozélandský výraz pre fish and chips) a pivo. Spiatočná loď meškala  kvôli silnejším vlnám. Na sedadlách ako v kine sme si začali  podriemkávať, loď sa hojdala a hojdala. Na malú chvíľu mi prišlo zle, ale rozhodla som sa to ignorovať. Väčšinu plavby sme prespali, no aj v polospánku som počula, ako neďaleko sediaca pani morskej chorobe podľahla. Nie nadarmo boli "tyka sáčky" pekne po ruke zavesené na stene.

Päťdňový výletík, na ktorý sme leteli s Air New Zealand do Christchurch. Aeorolinky už vymenili svoje slávne hobitie bezpečnostné video za surferské, natočené na pobreží Austrálie a Nového Zélandu. Po prílete sme čakali na transfer spoločnosti, od ktorej sme si požičali campervan. Ujo šofér po nás prišiel, prehliadol a vrátil sa do požičovne bez nás. Ostatní šoféri si svojich ľudí hľadali, pokiaľ ich nemali dosť. Náš bol asi lenivý. Z kancelárie nám po dvadsiatich minútach volali, či sme na správnom mieste.  Nakoniec vysvitlo, že sme tetu ktorá nám volala zle pochopili a nemali čakať na oranžové auto, ale na auto biele s oranžovým nápisom. Popletení turisti.  

Dostali sme však skvelý, o 100% lepší campervan ako rachotinu na ktorej sme celí šťastní urobili za desať aprílových dní dvetisíc kilometrový okruh po cestách a necestách. Asi trojročná Toyota Cruiza mala oproti predchádzajúcej pätnásťročnej oveľa praktickejšie vyriešený interiér. Skrinky mali dvierka na gombík, ktorý fungoval ako poistka, aby sa počas jazdy v zákrutách neotvárali a potraviny nám počas cesty nelietali ponad ruksaky, vankúše a periny. Posteľ nebola puzzle zo 6 dosák rôznych veľkostí, ale dala sa zložiť jednoduchým otočením jednej dosky a položením na ďalšie dve sedadlá, ktoré boli vzadu. Hoci sme si vzali teplé spacáky, v aute sme ich nepotrebovali. Dostali sme dvojité množstvo perín, vankúšov a obliečok.  

Prenájom auta, jeho kontrola a podpísanie zmluvy trvali až dve hodiny, preto rýchlo sme urobili nákup potravín v lacnom supermarkete Pack 'n Save. Špeciálne sme si dali pozor na parkovacie miesta. Naposledy, keď sme tam dorazili v sobotu popoludní, keď nakupoval celý Christchurch, "vyfasovali" sme pokutu 45 dolárov za dvojhodinové státie na mieste do desať minút.

S nákupom sme vyrazili smerom k jazeru Tekapo, pred sebou sme mali 240 kilometrov.  Slnko svietilo, rádio v aute sa dalo počúvať, tak sme si na plné pecky na cestu vyschnutou krajinou pustili Muse.  Hneď po príchode do Tekapa sme zaparkovali pri najfotografovanejšej budove široko- ďaleko, kamennom kostole s názvom Church of the Good Shepherd. Pôvabný,  jednoduchý kostolík z roku 1935 stojaci na malom kopčeku pri brehu  tyrkysového ľadovcového jazera Tekapo obklopeného masívom Južných Álp je povinnou zastávkou cestovateľov na Novom Zélande a obľúbeným sobášnym miestom. V sobotu sa nám pri kostole podarilo natrafiť nevestu na so ženíchom  a pár svadobčanmi. Kostol je fotografovaním tak vyťažený, že zachytiť ho bez turistu si vyžaduje čas a trpezlivosť.

V Tekape sme sa autom vyviezli na Mount John, kopec, na ktorom je postavené observatórium univerzity v Canterbury.  V Astro Cafe, asi najlepšej kaviarni široko ďaleko, sme si pre zmenu objednali zelený čaj a organickú kolu.   Sem tam príde chvíľa, keď je človek prekávovaný. Najmä ak vstáva o pol piatej a presúva sa z letiska na letisko, kde všade rozvoniava espresso. Z Johnovej hory sme mali krásny výhľad na okolité hory, jazero Tekapo a menšie jazierko Alexandrina. Cestou späť sme preliezli plot, aby sme sa dostali bližšie k brehu jazera, po ktorom pobehovalo množstvo poľných zajacov. Tých sme stretávali na každom kroku. Prvú noc sme strávili v Holiday Parku, ak by nám náhodou bola zima, mohli sme si zapnúť ohrievač. Napriek tomu, že vrcholí zima a nachádzali sme pod horami, bolo nám v noci v aute príjemne teplo.

V nedeľu sme sa vydali k väčšiemu, ale rovnako tyrkysovému jazeru Pukaki. Z jeho brehu je krásny výhľad na najvyššiu horu Južných Álp Mount Cook vysokú 3 724 metrov a  Maormi nazývanú Aoraki. Kopčisko sa pred nami celý deň skrýval v oblakoch  neukázal sa ani jeden z jeho troch vrcholov.

V mestečku Twizel sme zabehli doplniť pár zásob a vyrazili sme na prechádzku na chatičku Baikie Hutt v Ruataniwha Conservation Park, neďaleko  brehu jazera Pukaki. 9 kilometrov sme kráčali rovinou obklopení prekrásnymi horami. Na chate sme si zakúrili do piecky, vytiahli spacáky, Billyho (Billym tu nazývajú cestovný plynový varič) a zabývali sa v miniatúrnej miestnosti. Na podlahe bolo prichystané drevo a konáriky, ktoré horeli veľmi rýchlo. Podvečer som teda strávila nosením dreva, vody z potoka a udržiavaním ohňa. Noc na samote u lesa sme prežili v poriadku. Raz ma vydesili divé kačice, tak som na nich inštiktívne zazjapala a keď mi došlo, čo je to za zvuk, tak som sa len na sebe smiala, akú robím paniku pre nič.

Ráno sme sa pobalili, upratali chatku a vrátili sa k autu. Bolo na parkovisku a preložilo noc osamote v poriadku. Ďalšia zastávka: Mount Cook Village a Tasman Valley. Po rannej prechádzke sme sa už necítili na nič veľké. Preto sme si pozreli Blue Lakes a najväčší, prudko sa topiaci Tasman Glacier. Na noc sme sa ubytovali pri brehu jazera Pukaki a ráno sa vrátili na túru do Hooker Valley. Národný park Mt. Cook/Aoraki je prekrásnym miestom. Z absolútnej roviny vystupujú prudko k oblohe dvetisícmetrové hory a za nimi sa ukrývajú tritisícovky. Nám stačilo pár hodín prechádzok po Hooker Valley Track,  návšteva Tasman Valley a videli sme ľadovce, ľadovcové jazerá, dvoch šialených kiwákov, ktorí sa kúpali v mrazivej vode ľadovcového jazera, počuli sme hukot ľadovca a videli pád malej lavíny. Okrem Hooker Valley sme vybehli na Kea Point, odkiaľ bol jedinečný pohľad na Mueller Lake a Glacier a morény, ktoré ľadovec vytvoril.

Niet divu, že tu hory od konca devätnásteho storočia lákali horolezcov. Pre tých bol postavený aj pôvodný Hermitage hotel. Dnes je luxusným hotelom a je k nemu pripojené aj Sir Edmund Hillary Alpine Center.Tento najvýznamnejší Novozélanďan tu trénoval na svoj výstup na Mount Everest, ktorý sa mu podarilo uskutočniť v roku 1953. V dedine má tento pánko sochu.

Večer sme sa vrátili na noc do Tekapa, kde sme si na šiestu rezervovali horúce vonkajšie bazény s 36, 37 a 39 stupňovou vodou. Po celom dni von a spaní v aute horúca voda poskytla neskutočný relax a čľapkali sme sa v nej takmer do záverečnej. Tešili sme, že pôjdeme spať umytí a ja si aj vysuším vlasy! Síce som mala fén, ale adaptér zo slovenskej elektrickej  koncovky na novozélandskú zástrčku som  zabudla doma.

Nasledujúci deň sme si vyhradili na presun do Christchurch. Vydali sme po scénickej ceste popod Južné Alpy a tri hodiny míňali rozľahlé farmy s kravami a ovcami, až pokým sme nedorazili do Christchurch, kde stihli rýchly mi, vrátili auto, nechali sa zaviesť na letisko a preleteli domov, do Wellingtonu.