Dobrodružstvo nepočká: Štyri práce naraz? Stále málo!

Hľadanie práce sa stalo mojou voľnočasovou aktivitou. Nepracujem toľko, koľko by som chcela, preto priebežne skúšam šťastie. Posielam žiadosti a nosím pri sebe vytlačené životopisy. Vrchol mojej kariéry na Novom Zélande som dosiahla na konci júna a na začiatku júla, keď som počas dvoch týždňov bola v štyroch prácach a robila cca 35-40 hodín. Vyzeralo to asi takto:

Som vo svojom živle a varím ryžu. V miske si kolegyňa ktorej som túto fotku ukradla z facebooku vyrobila vlastný obed a na tretej fotke chladí ďalšia kolegyňa ryžu potom, ako sa nám pokazil varič a meškali sme s prípravou.

Práca číslo jedna: Juice Bar Assistant

Krásna práca plná ovocia, zeleniny, džúsov, smútikov a skvelých kolegýň. Mali sme aj jedného kolegu, ale ten skôr zavadzal. Smutne konštatujem- mali. Džús bar majitelia pred troma týždňami zatvorili, pretože predaj nepostačoval na pokrytie nákladov na stúpajúci nájom a naše mzdy. V polovici júna nám od šéfa prišla sms-ka, že džús bar končí. Veľmi ma to neprekvapilo. Pri zatváraní kasy a blokovaní faktúr bolo zjavné, že business ide dolu vodou. Majitelia nevyvíjali žiadnu snahu, aby sa predaj zvýšil. Myslím si, že sa svojmu obchodu nemali čas ani chuť venovať. Manažovali nás cez tablet, v ktorom sme mali pokyny s úlohami na každý deň a manuálom na všetky aktivity (ako robiť s pokladňou, ako sekať zeleninu na šalát, ako pripraviť ryžu, ako otvoriť obchod.....) Majiteľ, ktorý ráno prifrčal na motorke, priniesol doma pripravené omáčky, pozdravil nás, že „čaute“ a odfrčal do svojho stáleho zamestnania na plný úväzok. Jeho manželka, momentálne na materskej, bola v prípade otázok k dispozícii častejšie, ale tiež sme sa jej veľa krát nevedeli dovolať. Priebežne sa niečo pokazilo a museli sme ich kvôli tomu otravovať. Napriek klesajúcemu predaju sme mali štedré benefity, počas dňa sme mali nárok na jeden džús, alebo ryžový šalát, takzvané riso (čítaj rizo). Pri výrobe džúsov sa nám veľakrát nepodarilo odmerať správne množstvo ingrediencií a zvyškami v krčahoch sme sa priebežne nalievali. Keď sme riso nepredali, mohli sme ho vziať domov, mali sme večeru, alebo som dala nejaké bezďákom. No neskrachuj :D

V džús bare som počas letných dní pracovala od devätnásť do tridsať hodín, s minimálnou mzdou, no zarobila som trošku viac ako som potrebovala na nájom. S mojimi vízami a povolením pracovať u jedného zamestnávateľa maximálne šesť mesiacov som vedela, že v júli musím svoj lov na džob zintenzívniť a v auguste zmeniť prácu. Priebežne som si hľadala niečo k džús baru. Mala som ho rada.

Po príjemnom pohovore s rakúskym šéfom do kuchyne v múzeu Te Papa mi prišiel e-mail, že moja žiadosť bola síce na vysokej úrovni, ale kanditáti, ktorých vybrali boli skúsenejší. Nebrala som to tragicky, aspoň sa mi doma nezhnusí umývanie riadu. Hľadala som ďalej a na najpofidérnejšej stránke pre backpackerov (cez ktorú som si našla prácu v džús bare) som natrafila na inzerát pre pozíciu s názvom support person. Inzerujúci chlapík uviedol, že je postihnutý detskou obrnou, je na vozíku a potrebuje pomôcť so základnými vecami od osobnej hygieny, cez stravu až po socializáciu. Nepožadoval skúsenosti, len trpezlivosť, otvorenosť a schopnosť počúvať. Prvýkrát som na inzerát reagovala začiatkom apríla, keď sme boli na južnom ostrove. Pár dní som nemala internet a na interview ma nepozval, lebo som mu neskoro odpísala na e-mail. Druhý krát som sa mu ozvala koncom mája, že potrebujem druhý job, ktorý ľahko skombinujem s džús barom. Dohodli sme sa, kedy k nemu prídem domov na interview. Privítal ma s úsmevom a ukázal mi svoj domov. Nasledovali otázky:

Netradičný pracovný pohovor, ale prešla som. Dohodli sme sa, že v sobotu prídem na skúšku.

Práca číslo dva: Support Person

Jon má štyridsaťdva rokov a pracuje ako senior softvér špecialista v stredne veľkej IT firme v centre Wellingtonu. Pohybuje sa na vozíčku, píše prostredníkom na ľavej nohe a vozík ovláda zápästím na pravej ruke. Ruky nepoužíva na nič, pravá mu neovládateľne vystreľuje do strany, preto si ju musí stále zachytávať, niekedy ju musíme prichytiť o rúčku na vozíku, aby mu po ceste do práce dala pokoj. Dnes mi povedal, že niektoré dni je to horšie, najmä keď je unavený, alebo v strese.

Rozvrh hodín má detailne premyslený, šichty rozdeľuje na stránke (mám ju aj v mobile ako aplikáciu), kde si ja, ako zamestnanec napíšem, kedy nemôžem pracovať a jemu sa na požadovanú šichtu zobrazia mená zamestnancov, ktorí sú k dispozícii, vykliká si rozvrh a ten mi príde na e-mail. Okrem mňa preňho robia ďalšie tri štyri dievčatá, ktoré tu sú na Working Holiday.

Na dohodnutú skúšku som prišla k nemu domov, kľúčom pod rohožkou som si otvorila dvere. Skypoval s deťmi, ktoré má v Austrálii. Náš plán na sobotu večer bol, že navarím a pôjdeme na párty, v štvrti za kopcom. Bola som z toho trochu v strese. Čo keď mu nebudem rozumieť? Má problém aj s rozprávaním a predstavovala som si, že pôjdeme niekam, kde bude hlasná hudba, on bude niečo potrebovať a ja nebudem mať ani poňatia, čo chce. Krátko potom, čo som prišla, sa môj plán večera pomaly začal rúcať: Nevarila som, lebo nestihol nakúpiť. Objednali sme pizzu a mala som mu naliať vodku so zázvorovým džúsom. V rámci prípravy na večer si aj vypil aj zafajčil. Marihuanu. V popise práce som mala uvedené okrem počúvania, trpezlivosti a otvorenej mysle aj nesúdiť. Okej. Priznal sa, že je nervózny z toho, že mu má pomáhať nová osoba. Okolo desiatej sme sa začali chystať von. Prišla mu sms a zosmutnel. Niekto mu napísal, že sa pravdepodobne na párty nedostane, lebo do domu vedú schody a nie je tam dosť veľa silných ľudí, ktorí by ho vytiahli hore. A jeho vozík je riadne ťažký, to viem, prešiel mi ním po nohe. Rozhodli sme sa ísť do mesta len vo dvojici a hľadali sme bar, kam by sa dostal aj na vozíku. Neďaleko nášho bytu sme zakotvili v niečom, čo ja kategorizujem ako kaviareň, dali sme si po dva koktaily, porozprávali sme sa o živote a šli domov.

Na druhý deň, jediac nedeľný obed ma pochytila panika, že som ho vymkla samého doma. Na kľučke som zamkla a zabuchla dvere, ako keď sme išli spolu von, ale tentokrát ostali kľúče na jeho taške v obývačke. Ako sa k nemu ráno dostane záchrana? Napísala som mu sms, či ho vytiahli z postele, a odpoveď došla hneď, že je v poriadku, mal skvelý večer a ak chcem, môžem uňho pracovať. Jasné, odpísala som.

Robím hlavne ranné šichty, to znamená, že ho ráno vyťahujem z postele, odprevadím do práce a tam mu spravím na raňajky toasty. Nič náročné, skôr rutina. Vychádzame spolu dobre, zjavne má zo mňa zábavu, ako nikdy neviem, ako mu mám natiahnuť bundu, alebo mu stále zabudnem nasadiť okuliare, či navoňavkovať ho jeho Chanel vodou po holení. Už som ho naučila povedať po slovensky ďakujem a pupok.

Musím sa priznať, že ho obdivujem v tom, ako si napriek svojmu nefungujúcemu telu našiel dôstojný spôsob ako sa uplatniť a byť samostatný.

Práca číslo tri: After School Nanny

Od februára pracujem ako nanny, pôvodne na štyri, teraz už iba na tri hodiny do týždňa. S Eve, po ktorú chodím do školy, sme mali v marci krízové obdobie. Už keď som prišla po ňu školy a zbadala ma, zachmúrila sa a šuchtala sa smerom ku mne najpomalšie ako vedela. V dni, keď ma jej mamka poprosila, aby som jej povedala, nech si uprace izbu, spraví úlohy a bola unavená z plávania v škole, hystericky začala ryčať, že ju mám nechať samú a nehovoriť jej, čo má robiť v jej dome. Začiatkom apríla prišla Veľká Noc a dvojtýždňové veľkonočné prázdniny, počas ktorých sme sa nevideli. Odlúčenie nám veľmi prospelo. Jej mamka mi už žiadne inštrukcie ohľadom Evených povinností nezanechávala a zrazu sa Eve začala tešiť, keď ma zbadala. Dve hodinky po škole sme strávili pobytom na školskom ihrisku, alebo som jej čítala nejakú veľmi dlhú rozprávku. V máji Eve nastúpila na hodiny francúzštiny a v pondelky ju vyberiem zo školy, ideme spolu domov, kde si dá olovrant, utekáme na autobus do centra a odprevadím ju do Alliance Française, odkiaľ ju už vyzdvihnú rodičia. Šiesteho júla sa začali dvojtýždňové zimné prázdniny, počas ktorých si odbehli do Sydney. Eve tam asi chytila nejaký grckoidný vírus, takže potom ako vyzdravie a pôjdem po ňu do školy, dozviem sa aj ako to bude vyzerať s mojou kariérou after school nanny. Evena mamka bude meniť prácu a nastupuje na Ministerstvo pre ženy (novozéladnské ženy mali ako prvé volebné právo na svete a majú tu aj vlastné ministerstvo, ktoré sa primárne venuje znižovaniu domáceho násilia na ženách, vraj to tu je veľký problém). Jej pozícia v miestnych novinách, kde píše o receptoch bola zrušená a už by mala vedieť kedy tam skončí.

Práca číslo štyri: Waitress/Cashier

O tom, ako som robila na majstrovstvách v krikete na štadióne čašníčku som už písala. Okrem toho som cez rovnakú firmu na majstrovstvách sveta vo futbale do 20 rokov predávala na štadióne hod dogy, hranolky, fish ‘n chips a pivo, pracovala som na bare na premiére baletu Salute v divadle, podávala raňajky ministrovi financií a jeho kumpánom na konferencii o zahraničných investíciách a opäť čašníčila a pokladníčila na štadióne na semifinále a finále novozélandskej rugby ligy, kde Wellington skončil druhý. Atmosféra pred finále bola úžasná, štadión bol vypredaný a mesto plné modrej a žltej, farieb wellingtonského tímu Hurricanes. Strašne nudná hra je to rugby. Trochu menej, ako kriket, ale aj tak sa hráči len hádžu po sebe, a približne každých 10 minút uteká zdravotník s kufríkom cez ihrisko kontrolovať, či sa niekomu niečo nestalo.

Štyri práce naraz? Stále málo!

Práca číslo jedna: Juice Bar Assistant

Práca číslo dva: Support Person

Práca číslo tri: After School Nanny

Práca číslo štyri: Waitress/Cashier

Napokon práca číslo päť, ktorá nahradila prácu číslo jedna: Sales Assistant