V piatok, predvečer víkendu sme sa dohodli, že doriešime jedlo a dopravu. V New Worlde sme nakúpili potraviny a rozdelili sa, kto čo uvarí. Pri riešení dopravy sme to mali zložitejšie. Bolo nás päť, auto nemal nikto. Agátin spolubývajúci sa ponúkol, že nás odvezie, alebo skôr, bolo mu povedané, že odvezie časť partie. My s Janym sme sa rozhodli ísť ráno na vlak a pokračovať stopom až na začiatok tracku, na miesto s názvom Otaki Forks. Predpokladali sme, žeby sme mohli na Southern Crossing začať šliapať okolo poludnia.
V sobotu ráno sme si s Janym privstali, utekali na MHD (ako inak), na stanici si kúpili posledné espresso a naskočili do vlaku. Asi po hodinke sme vystúpili vo Waikanae, odkiaľ sme už chceli stopovať. Trvalo iba desať, či pätnásť minút a stopli sme milého pána, ktorý bol na ceste na bluesový festival v Levine (ujo bol gitarista). Vzal nás do Otaki a odtiaľ sme sa pomalým tempom vybrali do Otaki Forks, čo bolo asi osemnásť kilometrov. Sem tam okolo nás prefrčalo nejaké auto, tak sme sa tvárili, že stopujeme. V zálohe sme mali kamarátov v aute. Keby sme na tejto menej frekventovanej ceste nikoho nestopli, po vyložení zvyšku partie v Otaki Forks by sa po nás vrátili.
Trošku sme sa prešli, poobdivovali okolité farmičky a stopli si milého a ochotného miestneho dedka, ktorý si povedal, že síce býva na pol ceste do nášho cieľa, ale hodí nás až do Otaki Forks . Vyložil nás tam medzi pol jedenástou a jedenástou a potom sme už len čakali na zbytok partie. Signál sme nemali žiaden, takže sme nevedeli, kedy dorazia.
 |
| Červená čiapočka sa teší do lesa |
Biele auto dorazilo o pol druhej. To sme už od turistov, ktorí zostúpili z najbližšej chaty vedeli, že je preplnená a že budeme musieť vystúpiť na vyššie položenú Kime Hutt. Museli sme sa ponáhľať, aby sme sa tam dostali do súmraku. Chalani vybehli hore, len sa tak za nimi zaprášilo, Tobias dokonca s gitarou obalenou čiernym igelitovým sáčkom do koša a prilepenou na ruksak pomocou lepiacej pásky.
My s Janym sme sa za Agátou pomaly šuchtali s napchatými ruksakmi. Stúpali sme hustým hmlistým lesom nahor, naokolo zelené skaly porastené mäkkým machom. Boli sme očarení.
 |
| Cestou na Field Hutt |
Okolo pol štvrtej sme došli na Field Hutt plnú detí na školskom výlete. Dali sme si olovrant a vyrazili vyššie. Nad hranicou lesa začalo pršať, fúkať a viditeľnosť bola zlá. Z výhľadov nebolo nič a chodník bol čoraz náročnejší. O pol šiestej sme kráčali v tme a vode, ktorá zaliala cestičku potom, ako sa tam roztopil sneh. Chodník bol značený odrazovými značkami, na ktoré sme si svietili až do bodu, keď nebolo jasné, kam máme ísť. Agáta vytiahla mapu, Jany zapol GPS a začala sa porada. Boli sme už naozaj blízko, ale táto chvíľka stačila, aby Janymu vystavenému vetru odfúklo z vaku ochranný pršiplášť a stihli mu zmoknúť všetky veci vrátane spacáku. Kime Hutt s teplotou chladničky bola prázdna, chalani už začali ohrievať večeru. My sme zhodili zmoknuté veci a pustili sme sa do jedla.
 |
| Kime Hutt ráno pred návratom |
V kruhu okolo stola sme v spacákoch posedeli asi do pol noci a zaspali ako bábätká. Z mojich stanovačkových skúseností som očakávala, že sa nad ránom zobudím na chlad, ale všetci sme vstali až po desiatej a zima mi nebola vôbec. Dokonca sa na nás uschol aj Janyho mokrý spacák. Kým sme sa ráno pobalili a navliekli do ľadových topánok bolo poludnie a viditeľnosť v hmle asi dva-tri metre. Radšej sme sa vzdali pokračovania cez Mount Hector a náročnejšieho výstupu na Alpha Hutt. Vrátili sme sa späť na Field Hutt a rozhodli sa podojedať zásoby.
 |
| Ideme dolu. Naše zablatený nohy sú sexi. Ja som zaviedla módu igelitového sáčku. Okoloidúci turisti mi ho celkom chválili |
 |
| Janyho nočný záber chaty |
 |
| Poschodie Field Hutt a naše spanie |
Field Hutt sa k večeru opätovne zaplnila. Partička mladých tínedžerov, ktorá došla pred zotmením mala aj psa. Atmosféra bola skvelá, s gitarou a ukulele sme mali muziku. Na prízemí pri krbe sme povečerali a porozprávali sa s ďalšími turistami. Na našimi hlavami viseli sušiace sa veci, ktoré potom smrdeli za dymom z kozuba.
Zísť z Field Hutt späť do Otaki Forks bolo viac než príjemné. Deň bol teplý, preblysovalo slnko a črtal sa krásny deň.
O zmene plánu sme šoférov vo Wellingtone informovali ešte v sobotu. Stojac na stole v Kime Hutt sme sme chytali mobilný signál. Agáta zavolala domov. Šofér bol v práci, alternatívny šofér spal, preto sme im odkaz o našom návrate nechali po ďalšej spolubývajúcej.Samozrejme, že komunikácia zlyhala, niekto niekoho nepochopil, alebo nepočul a prišli po nás tam, kam sme neprišli my. Vybrali sme sa teda pešo, nasledujúcich 20 kilomatrov do Otaki, odkiaľ sme mali mať autobus do Waikanae. Cestu sme si krátili slovnou hrou s názvom Tango, hádali sme slová, ktoré si niekto pomyslel a v angličtine to bola celkom zábava.
 |
| Kravy... |
 |
| ...alpaky a chlpaté kravy nesmeli chýbať |
 |
| Takéhoto super stopa sme s Janym chytili, poľovníci nás zviezli asi sedem kilometrov |
Do Otaki sme sa opäť dostali stopom. Najprv nám sám od seba zastavil pán, ktorý síce išiel opačným smerom, ale tvrdil, že niekoho môže zobrať. My s Janym sme zhodili vaky a poslali ich s tým pánom aj s ostatnými. Po chvíli sme si stopli poľovníkov idúcich z neúspešného lovu. Naložili nás na vlečku auta, kde mali pušky. S ostatnými sme sa stretli v Otaki a počkali sme na autobus do Waikanae, kde sme prebehli na vlak (ako inak). Lístky sme nemali, vo vlaku nám ich predal ochotný sprievodca, ktorý si povedal, že nám dá skupinovú zľavu. Boli sme piati a platili sme len za štyroch.
Po krásnom slnečnom dni sme do upršaného Wellingtonu dorazili okolo šiestej večer s príjemným pocitom, že sme síce crossing nedali, ale výlet to bol výborný.