Víkendový úlet do Aucklandu

O Aucklande sme nepočuli veľa pozitívneho. Veľký, plný turistov a akoby nepatriaci na Nový Zéland. Aj keď sme sa pre víkendový výlet rozhodli celkom narýchlo, veľmi som sa tešila, pretože sme šli na návštevu. A to nie nejakú, ale doslova k našim krajanom z Prešova a Košíc, s ktorými sme sa stretli dvakrát, počas ich cesty okolo Zélandu, keď sa zastavili vo Wellingtone. Zdieľať cestovateľské zážitky bolo preto viac než príjemné.

Keďže si plánujeme ďalšie dve finančne náročnejšie cesty, Auckland mal byť maximálna nízkonákladovka. Cesta nočným autobusom trvajúca desať a pol hodiny ma začala desiť v stredu, keď som sa domov z práce dovalila zo silnou nádchou a bolesťou hlavy. Rýchlo som sa prepila zázvorovým čajom a vo štvrtok večer sme vyrazili. Ráno o pol siedmej nás v Aucklande zobudil mimoriadne pozitívne naladený šofér s trojminútovým prejavom kam máme ísť na rannú kávu, ktorou ulicou sa vybrať do mesta, na MHD a kde nájdeme trajekty. Prejav ukončil doslova žoviálne: "Ľudia, boli ste skvelí, bol to skvelý trip, teším sa na vás nabudúce, ste super!" Divila som sa, že mu niekto nezatlieskal, lebo bol dosť vtipný.

K našim hostiteľom sme to nemali ďaleko. Po hlavnej Queens Street plnej obchodov, okolo Sky Tower, veže dominujúcej metskej panoráme, sme prešli za niekoľko minút. Bolo skoro ráno, svetlo ideálne na fotenie, Jany neodolal a chcel isť z veže fotiť mesto. Nanešťastie bola ešte zatvorená a nedali sa na ňu ani kúpiť lístky. Sky Tower je postavená v zábavno-nákupnom komplexe Sky City na ktorého recepcii nás privítala veľmi milá Číňanka. Veľmi rýchlo nás namotala na ich akciu dňa: vernostnú kartu s bodmi, ktoré sme mohli premeniť na zľavu napr. do reštaurácie, alebo na lístok na vežu, či do kasína. Ja som prirodzene podozrievavá a nepozdávalo sa mi to. Musela nám to ešte raz vysvetliť. Zrazu sme mali kartičky prichystané a boli sme vyslaní do kasína zatočiť kolesom šťastia s bodmi od 200 do 1000. Jany si vytočil hranicu medzi 800 a 1000. Teta si nebola istá, ktorú sumu mu uznať, tak zavolala supervízora. Postarší pán čínskeho pôvodu veselo mávol rukou, že dajte mu 1000. Ja som si vykrútila 700. Body nám nahrali na nové kartičky a pri vstupe na Sky Tower sme mali zľavu ja 7 a Jany 10 dolárov. Potešilo. 

Popoludní sme stihli vybehnúť na Mount Eden, jeden z takmer päťdesiatich aucklandských vulkánov. Na malej sopke sme sa oboznámili s miestnym počasím. Na rozdiel od Wellingtonu, ktorý je asi najveternejším mestom na svete, je v Aucklande počasie maximálne premenlivé. Oblaky len tak letia, slnko sa strieda s dažďom a dúham vidieť oba konce.

Večer sme trávili po východniarsky pri fľaške feijoja vodky. Toto ovocie sa vo veľkom pestuje na Zélande, ale rastie aj v južnej Amerike a strednej Ázii.  Tak už viem, že na nádchu a bolesť hrdla v tekutom stave zaberá.

V sobotu ráno sme utekali na trajekt. Chceli sme si pozrieť najväčší a najmladší vulkanický ostrov Rangitoto. Mali sme smolu, pretože kvôli počasiu zrušili trajekt o 10.30 a hodinu a pol sme museli čakať na ďalší. Na ostrove sme mali len 3 a pol hodiny, ktoré museli stačiť na výstup ku kráteru a prezretie si lávových jaskýň a chytenie posledného trajektu do mesta. Rangitoto oddeľuje malý potôčik od nevulkanického ostrova Motutapu. 

 V nedeľu sme vybehli sme na One Tree Hill, ako inak -sopku. Na jej vrchole kedysi rástol strom, ktorý dal meno nielen kopcu, ale aj pesničke od U2. Dnes po strome ostal iba vyhorený ker. Na vrchole stojí maorský pamätník, na úpätí a v okolí a nachádza prekrásny park. Ani v takom veľkom meste ako Auckland však nie je problém natrafiť na kravy, či ovce.

Opäť sme jemne zmokli a videli dúhy. Po zotmení sme už len zbalili vaky a vyrazili na autobus. Spiatočná cesta bola zaujímavá. Cestovali sme prvým novozélandským ležadlovým autobusom. Bol by super, keby ležadlo veľkosti postele nepredávali pre dvojice. Trošku sme sa tiesnili, ale bolo to určite pohodlnejšie ako sedenie.