Dobrodružstvo nepočká: Matariki, Haka a Hangi

Sobotňajšie upršané popoludnie vo Wellingtone. Človek radšej ani nevychádza z domu, ale jesť sa musí.

Hangi

Vybrali sme sa do mesta na obed, nákup na najbližšie dni a zohnať náhradnú žiarovku do lampy v kúpeľni. Na cestu som si vzala zo desať vytlačených životopisov. Pondelňajšia smska od nášho šéfa v džúsbare mi prekazila radosť, že mám konečne dva part-time džoby, ktoré mi dokopy dajú 40 hodín a normálny príjem. Majitelia džúsbaru sa nedohodli na predĺžení nájomnej zmluvy a oznámili nám, že koncom júna zatvárame. Obehla som teda pár ďalších prevádzok džúsbarov, jogurto-barov, subwayov a kebabov.

Cestou po ulici Jany zbadal plagát s pozvánkou na oslavu Matariki- maorského nového roka v miestom komunitnom centre na polostrove Miramar. Podávať sa malo aj Hangi, maorské v zemi pripravované jedlo, ktoré sme zatiaľ nemali šancu ochutnať.

Komunitné centrum a pani ktorá ná uviedla do tajov Matariki

Cestou na autobus sme trochu zmokli, ale to nevadilo. Komunitné centrum vyzeralo ako lokálny kultúrny dom s kapacitou asi 100 osôb, nástenkou, kde mali vyvesených sponzorov programu, obrovskou diskoguľou a projektorom, ktoré spoločne s baterkami prilepenými svietiac na diskoguľu vytvárali osvetlenie vhodné oslavy nového roka.

Po ďakovných príhovoroch sponzorom a technických záležitostiach (cítila som sa ako v lietadle, lebo sme boli informovaní o únikových východoch, kde sa nachádzajú WC, WC pre invalidov a čo mám robiť v prípade zemetrasenia) vystúpila dlhovlasá lokálpatriotka, ktorá vysvetľovala, čo je to Matariki a akým spôsobom ho Maori oslavovali. Názov označuje nielen Nový rok, začiatok zimy, ale je to aj názov hviezdokopy Plejády, alebo aj Siedmych sestier. Tie sa objavujú na oblohe v zime, období, ktoré Maori využívajú na upevnenie vzťahov, priateľstiev, či revíziu spojeneckých dohôd. Svojich priateľov sme preto mali potľapkať po pleci aj my. Prísediacim po našej pravici a ľavici sme mali povedať niečo v Maorčine (samozrejme, že som si to nezapamätala a ani to, čo to znamenalo). Následne sme si vypočuli miestnych spevákov: wellingtonskú hviezdu maorskej hudby, charizmatického pána, ktorý údajne vydal štyri albumy a mladého chalana pochádzajúceho zo susedstva, ktorý celkom svojsky odspieval covery populárny piesní rôzneho druhu. Počas jeho poslednej piesne už začali tety kuchárky vyťahovať balíčky novinového papiera. To bude Hangi! Pomyslela som si. V novinovom papieri to vyzeralo dosť pofidérne, ale brala som to s rezervou. Chceli za to len päť dolárov. Hangi nie je konkrétne jedlo, ale spôsob prípravy v podzemnej jame. To naše, naservírované do hliníkovej grilovacej misky obalenej alobalom a novinami, aby vydržalo teplé, obsahovalo jahňacie, kuracie, tekvičku, kumaru (sladký zemiak), normálny zemiak, kapustu a bylinkovú plnku v ktorej dominoval rozmarín. Trošku sme si to dosolili a mohlo byť!

Tento obrázok sme mali pre ukážku o ktoré hviezdy sa jedná vytlačené na stole farebne, vo formáte A4

Večeru sprevádzala spevom miestna maorská mládež. Ich folklórne piesne zvyčajne začne krátkym popevkom sólista a zbor stojaci v dvojrade sa pridá. Ako doprovod im postačuje gitara. Tancujú rukami, počas piesne spravia krok, či dva. Predviedli aj Haku. Hlavným zúrivo kričiacim a dupajúcim hakistom bol malý, asi osemročný chlapec, ktorý sa do toho naozaj vložil a vyzeral hrozivo. Haka je totiž tradičný mužský bojový tanec, v zahraničí známy najmä vďaka novozélandskému reprezentačnému tímu v rugby All blacks.