Dobrodružstvo nepočká: Veľkonočný Road trip: Južný ostrov

Veľká Noc sa na Novom Zélande nijako zvlášť neoslavuje. Počnúc Veľkým Piatkom majú žiaci a študenti dva týždne prázdniny. S ľahkosťou som sa teda mohla uliať z mojich obidvoch prác. Všetky kolegyne v džús bare sú študentky a cez veľkonočné prázdniny mohli pracovať kedykoľvek. Eve, po ktorú chodím dvakrát do týždňa do školy, vzali rodičia kamsi na dovolenku.

Drak Smaug na letisku vo Wellingtone. Pravé oko mu svietilo a žmurkalo.

Na trip sme vyrazili v sobotu ráno a Cook Strait deliaci dva najväčšie ostrovy Nového Zélandu sme preleteli s Air New Zealand. Ako cestujúcim domáceho letu nám nikto nekontroloval osobné doklady. Po príchode na letisko sme si oskenovali čiarový kód z aplikácie cez ktorú sme sa online začekovali v samoobslužnom automate, vytlačili boarding pass a nálepky na batožinu. Tú sme jednoducho položili na bežiaci pás a vybrali až v Christchurch. V lietadle nám púšťali populárne hobitie bezpečnostné video.

Z letiska sme sa ponáhľali do požičovne po auto. Náš campervan, v minulosti dodávka prerobená na obytné auto, obsahoval chladničku, umývadlo, varič, gril, kanvicu, hriankovač, ohrievač a všetko potrebné na varenie. Aby sme mohli zapnúť elektrické spotrebiče, museli sme sa napojiť na elektrinu, ktorú poskytovali súkromné kempy- Holiday Parky. Zopár nocí sme spali aj v štátnych kempoch, kde bolo WC, voda a koše na odpad. Na rozdiel od súkromných kempov, poskytujúcich aj horúce sprchy, plne vybavené kuchynky, niekedy aj s práčovňami a človekom sediacim na recepcii, mali štátne kempy len schránku, kde sme hodili obálku s vyplneným štítkom s našimi menami, ŠPZ auta a dolármi za dve osoby. Ráno vždy prišiel nejaký ujo a kontroloval, či všetci zaplatili.

Naša prvá zastávka bol národný park Arthur’s Pass, kde sme sa prvýkrát stretli s inteligentnými a dotieravými alpskými papagájmi Kea. Ráno nás zobudili škriekaním a skákaním po streche auta a vďaka nim sme zistili, že vedľa nás nocovali v karavane dve Slovenky.

Kea, jediný papagáj obývajúci alpské oblasti.
Raz mu dáte niečo zjesť a stane sa z neho žobrák a zlodej

V hmlistom počasí sme nevedeli, či sa nám plánovanú túru na Avalanche peak podarí dokončiť. V návštevníckom centre nás varovali, že sa môžeme stratiť. Na vrchol sa nám podarilo vyštverať aj vďaka povzbudeniam dole idúcich turistov a tie výhľady pri zostupe nadol stáli zato.

Veľkonočný pondelok celý deň pršalo a bola som oliata nielen dažďom, ale aj (symbolicky) vodou tečúcou z ľadovca Franz Joseph Glacier. Našťastie som si stihla vopred nachystať "kindervajco". Franz Joseph Galcier a Fox Glacier sú dva turistami veľmi obľúbené ľadovce ležiace v národnom parku West Coast. Ďažde sú na západ od Južných Álp na dennom poriadku a vidieť to aj na vegetácii. V nižších polohách ju tvorí dažďový prales.

Z národného parku West Coast sme sa presunuli do jazerného mesta Wanaka a odtiaľ sme si odskočili na kratšiu túru do národného parku Mount Aspiring v ktorom sa nachádza ďalší ľadovec Rob Roy. Ráno sme si privstali. Po zmene času o hodinu dozadu začalo slnko vychádzať o siedmej a to sme už chceli byť na ceste. Vnútrozemie cez ktoré sme prechádzali viac pripomínalo Slovensko a stromy okolo Wanaky už mali zlatistú farbu. Čoskoro sme zišli z asfaltky a lesnou cestou k turistickému chodníku sme míňali ohromné stáda kráv, jeleňov a oviec.

Z Queenstownu sme zamierili do ďalšieho mesta nesúceho rovnaké meno ako jazero - Te Anau. Mesto je východiskovým bodom na výlety a viacdňové túry do Fiordlandu, kde sa nachádza najznámejší novozélandský fjord Milford Sound. Úsek medzi Te Anau a Milford Sound je údajne najkrajšou cestou na Novom Zélande. My sme sa po nej neskutočne vliekli, pretože naozaj bolo čo fotiť Zaujímavý bol prechod cez úzky Homer Tunel, ktorý bol vytesaný do skaly a nijak výraznejšie neupravený. V Milforde sme si objednali kajaky, v ktorých sme obaja sedeli prvýkrát v živote. Očakávala som, že zmoknem, zmočím si nohy, bude mi zima a ochoriem (scenár ktorý mi je od malička vštepovaný). V pokynoch k výletu sme mali, že si máme priniesť plavky a sandále. Všetko ostatné sme dostali vrátane termo oblečenia. Sprievodkyňa nás naložila do kajakov, boli sme tam tri páriky (Austrálčania, my dvaja Slováci a Brazílčania). Pádlovať smerom tam bolo maximálne príjemné a keď sprievodkyňa oznámila, že sa musíme vrátiť, bola som sklamaná, prečo je to také krátke. Lenže cestou späť sme museli pádlovať proti vetru a to nebola žiadna sranda. Popri fotení okolitých krás a dávaní pozor na fotoaparát sme za našou skupinkou zaostali a zaostávali sme až na breh. Milford Sound je najdaždivejším miestom na Zélande, ale my sme boli naozaj šťastlivci, lebo nielenže slnko vykuklo, ono pražilo celý deň. Ani sme nezmokli, ani nebola zima a ani som neochorela. Po kajakoch sme sa nalodili sme na veľkú plachetnicu, ktorá nás odviezla až do Tasmánovho mora, aby sme pekne videli celý fjord.

Z Milfordu sme sa vydali k Manapouri, údajne najkrajšiemu jazeru na Južnom ostrove známemu aj najväčším inžinierskym úspechom novozélandských stavbárov, podzemnou vodnou elektrárňou. Zaparkovali sme v prístave Pearl Harbor, z ktorého vyrážajú lode na vyhliadkové plavby k fjordu Doubtful Sound. My sme chceli vidieť hlavne jazero a prejsť sa okolo neho po turistickom chodníku. Aby sme sa k nemu dostali museli sme si zavolať vodný taxík, ktorý nás mal previezť na druhý breh rieky Waiau. Vodný taxikár, ujo Mike, vyzerajúci ako lokálny dedo, ktorého určite všetci poznajú sa takto skoro ráno netváril vôbec nadšene. Ani nám veľmi nerozumel čo hovoríme, ani my sme nerozumeli jemu. Na tracku sme nestretli ani živú dušu a prešli sme ho oveľa skôr, takže sme museli znovu volať Mikovi, aby po nás prišiel. Cez telefón sme si rozumeli ešte menej, ale napokon sme sa pochopili. Popoludní už vyzeral oveľa uvoľnenejšie a asi trikrát si na loďke vzdychol, aký je krásny (ale chladný) deň.

Pláž jazera Manapouri

Magický les na Manapouri Circle Track

Večer sme sa presunuli do Invercargillu, aby sme si odfotili Bluff Stirling Point, najjužnejší bod Južného ostrova.

Bluff Stirling Point

Nasledujúci deň sme mali vyhradený na obhliadku poloostrova Otago a prekvapivo veľkého Dunedinu. Otago je naozaj malebný polostrov na ktorý sa vracajú oddychovať uškatce, tučniaky a nachádza sa tam pozorovateľňa albatrosov. Nám sa podarilo priblížiť k jednému uškatcovi, na tučniaky sme tentokrát šťastie nemali.

Otago Peninsula, Portobello

Botanická záhrada v Dunedine

V pondelok sme sa pobalili, poskladali campervan do pôvodného stavu a vyrazili do Christchurch. Vrátili sme auto do požičovne a šli si prezrieť mesto zničené zemetrasením v roku 2011. Poškodené centrum je vo výstavbe a šoférka mhd nám ako prvé doporučila provizórne kontajnerové obchodíky.

Re:Start, Christchurch

Na záver ešte malý sumár života v campervane

Predposledný deň nám spľasla pneumatika, ktorú sme dofúkali, inak stará dodávka išla s hrkotom ako drak. Z 2200 km som ja šoférovala asi 150. Po ľavej strane cesty s automatickou prevodovkou, maximálnou povolenou rýchlosťou 100 km/h, pri takmer žiadnej premávke (sem tam bolo potrebné predbehnúť traktor, kravu, či ovcu).

V divočine sme videli albatrosy, tulene a uškatca, dotieravé papagáje Kea a množstvo kadejakých iných vtákov, ktoré nám chceli ukradnúť jedlo. Prechádzali sme okolo ohrád plných jeleňov, kráv a oviec a na farme sme kŕmili alpaky.

Novozélandský uškatec, Sandfly Bay, Otago Peninsula

Zjedli sme dva balíky cestovín, 650g šampiňónov, 12 vajec, 5 chlebov, 3 kg jabĺk, dve čokolády, veľa pomarančov, grilované hovädzie steaky, jahňacie klobásy-6 kusov, hovädzie klobásy-5 kusov, kuracie stehienka (nedopiekli sa, tri sme vyhodili, tri zjedli), baklažán, paštrnák, tri konzervy tuniaka, 7 konzerv polievok a kadečo iné, na čo si už nepamätám. Zmokli sme iba dvakrát.

S povestnými piesočnými muškami, ktoré štípu ako komáre a vyzerajú ako naše štvorchromozómové vínne mušky, sme sa stretli až v Milford Sounde. Vďaka radám našich kamarátov sme boli vopred vyzbrojení repelentom a v chladnejšom jesennom počasí ich už veľa nebolo, takže sme sa do Wellingtonu vrátili bez ujmy, iba s hodinovým meškaním lietadla.