Dobrodružstvo nepočká: Wellington:najkúlovejšie malé hlavné mesto

Do Wellingtonu sme prišli s predstavou, že si do začiatku decembra prenajmeme jednoizbový zariadený byt. Po hodinách strávených surfovaním na internete a návštevách realitných agentúr sme zistili, že sa so zariadeným jednoizbákom môžeme rozlúčiť.

Domčeky pod Mt. Victoria. Väčšina Wellingtončanov si býva takto.

V panelákoch v centre ich takmer niet, v našej cenovej kategórii sme mohli mať akurát tak malé štúdio. Niečo ako sídlisko tu neexistuje, väčšina obyvateľov býva vo farebných domčekoch v okolitých štvrtiach a mestách Porirua, Lower a Upper Hutt. V centre mesta však bolo v ponuke niekoľko apartmánových domov (ťažko ich nazvať panelákmi) s celkom príjemne upraveným okolím. Nájsť bývanie v nejakom súkromnom domčeku by sa určite dalo, ale chcelo by to viac času.

Napokon sa jedno nové zariadené štúdio pritrafilo aj nám. Pani ubytovateľka, Sheila Molnar, emigrovala na Nový Zéland z Maďarska v roku 1990. Zalomila rukami, keď sa zamyslela, ako dlho tu už býva. Ukázala nám zmluvu a vysvetlila jej podmienky. Na Zélande existuje niečo ako centrálny ubytovací register, do ktorého sme boli podpisom zmluvy zaevidovaní. Zmluva o prenájme sa môže podpísať na dobu určitú, alebo neurčitú. Pri dobe určitej nemáme výpovednú lehotu. V našich apartmánoch platí viacero prísnych pravidiel: v objekte sa nesmie fajčiť, chovať domáce zvieratká, prechovávať drogy (pri vchode je oznam, že ich pravidelne chodia kontrolovať s vycvičenými psami), nič nesmieme vylepovať a pripínať na steny a povolené nie sú ani párty. Sheila nás tiež upozornila na požiarny alarm, ktorý máme namontovaný. Keď začne pípať, lebo začne reagovať na dym z kuchyne, máme vyvetrať a on sa vypne. Rýchlo sme zistili, že všetky požiarne alarmy v budove sú nastavené veľmi citlivo, permanentne alarm niekomu pípa. Potom, ako sa nám ho za jednu sobotu podarilo spustiť šesťkrát, sa už len na seba škodoradostne uškŕňame: "aha, varia..."

Popri zháňaní bytu, práce a rôznych iných činnostiach sme sa lepšie porozhliadli, a čo to dozvedeli aj o Wellingtone.

V neveľkom hlavnom meste sídli parlament, najvyšší súd a vláda, na čele ktorej je guvernér. Novozélandský parlament stojí za návštevu, nielen preto, že vstup je voľný, ale prehliadky dopĺňa zaujímavý výklad. Interiér parlamentu je zariadený výnimočne pekne, minimálne v porovnaní s tým našim slovenským. Parlament tvoria dokopy 4 budovy. Najstaršia, tzv. Beehive (včelí úľ) je druhou najväčšou administratívnou budovou na svete vyrobenou z dreva. Prehliadka začína opisom, ako boli parlamentné budovy začiatkom 90-tych rokov zabezpečené proti zemetraseniam, ktoré bývajú celkom pravidelné. Pod celým komplexom sú izolátory, vyzerajúce ako gigantické pružinky, ktoré budovu oddeľujú od zeme. Pri otrasoch sa parlament hýbe a pohyb zeme nenaruší jeho základy.

V parlamente sme od sprievodkyne dostali doporučenie pozrieť si múzeum Te Papa. Výborná voľba na daždivé popoludnie. Múzeum má šesť poschodí. Za tri hodiny sme si stihli pozrieť asi tri. Za mesiac pobytu na Zélande sme v Te Pape boli trikrát, a určite tam ešte pár krát zabehneme. Te Papa znamená v maorčine Zem, jej prírodným silám bolo venované jedno celé poschodie. K bežným reáliám tejto ostrovnej krajiny patria: zemetrasenia, sopky a tsunami... Dokonca sme si mohli vyskúšať simuláciu ako to vyzerá v dome pri zemetrasení o sile šiestich stupňov Richterovej stupnice. Šálky a knihy vypadávali z políc a zem aj strop sa triasli tak, že sa dalo ledva niečoho chytiť.

Veľkú časť múzea zaberá sekcia o maorskej kultúre a umení, to je niečo špeci. Legenda o Hake, príchode Polynézanov na Nový Zéland (v maorčine Aoteora). V Te Papa sa nachádza gigantická mierová zmluva maorských náčelníkov a britských kolonistov z Waitangi, ktorá ukončila maorské vojny v roku 1875.

Umenie je vo Wellingtone na každom kroku, nielen v múzeu. Po meste je veľa galérii, ktoré predávajú obrazy miestnych autorov, ale tak ako pouličný muzikanti, vyskytnú sa na uliciach aj alternatívny umelci. Celkom trendy je tu kreativita, pomôcky na kreatívnu tvorbu sa dajú kúpiť v niekoľkých obchodoch, ktoré ponúkajú aj rôzne kurzy napr. maľovanie čínskym atramentom. Výsledkom je farebné a veľmi štýlové mesto plné kaviarní, reštaurácií, galérií, klubov a second handov.

Po krátkom pozorovaní života v meste sa nám podarilo identifikovať logiku troch hlavných ulíc, kde sa sústreďuje život. Cuba Street, je ulica plná antikvariátov, sacond handov, obchodov s platňami a kvalitných reštaurácií, predovšetkým ázijského regiónu. Teraz tu vraj fičí malajská kuchyňa. Na Cuba Street sa každý piatok organizuje Wellington Night Market. Na miniatúrne námestíčko prídu stánky s jedlom a za dobrú cenu sa dá ochutnať bavorský bratwurst, francúzska palacinka, indické curry, alebo marocký super chutný wrap. Cestou po Cube pravidelne vídame trojicu prezlečenú za pirátov s dlhými dredmi a pirátskymi klobúkmi. Keď sme videli Jacka Sparrowa prvý krát, mysleli sme, že ide o nejaký žart. Ale keď s priateľmi pravidelne sedáva na tých istých lavičkách a čosi tam predávajú a sem tam aj žobrú, asi bude "pirat life" ich životný štýl. Mozaiku najštýlovejšej ulice Nového Zélandu dopĺňajú vintáž obchody lokálnych dizajnérov a pravidelný kultúrny program.

Druhou ulicou plnou administratívnych budov a dizajnérskych obchodov (už s normálnym oblečením) je Lambton quay. V sobotu večer sa na nej človek naje len ťažko, zato vo vybraných dňoch, zväčša vo štvrtok, sa tu dá nakupovať aj do 23.00 Lambton totiž žije cez pracovné dni a v čase predvianočných nákupov tam vládlo doslova šialenstvo. Aj keď je tu množstvo dizajnérskych obchodov, elegantne oblečených ľudí je veľmi málo. Pančuchy sa ku kostýmom nenosia. Nohy na boso, hlavne malé deti. Skrátka, niekto tu nepotrebuje ani topánky. Najobľúbenejším denným úborom je bežecká obuv a športové oblečenie. Mám podozrenie, že mnohí ľudia si to do práce odbehnú, a popoludní z nej domov pribehnú.

Tretia ulica, momentálne sídlo metského Vianočného stromčeka je tzv. Courtenay Place: námestie, kam sa chodí do krčmy. Čapované pivo sa dá piť v troch veľkostiach, pohári glass, predstavujúcom malé pivo, pint, pohári na menšie veľké pivo, a krčahu jug.

Vo Wellingtone to majú vymyslené dobre. Na Cube sa je, na Lambton Quay nakupuje a na Courtenay chodí na pivo (teraz aj s výhľadom na vianočný stromček).

Vo Wellingtone je stále čo robiť. Mesto je veľmi zelené, je v ňom veľa parkov a v blízkosti sa nachádzajú rezervácie, krásne pláže a turistické chodníky. Na ľahšiu prechádzku po večeri dobre padne botanická záhrada, ktorá v decembri začala kvitnúť a aj poriadne voňať.

Kaktusová záhrada

Trocha džungle


Kačacie jazierko

Za divokejšou prírodou nebolo potrebné chodiť ďaleko. V jedno popoludnie sme nasadli na trajekt, a odviezli sa na Matiu/Somes Island, ktorý sa nachádza v strede wellingtonského zálivu. Na začiatku 20. storočia na ňom magistrát umiestnil chorých a ostrov slúžil ako karanténna zóna. Dnes je prírodnou rezerváciou, domovom vtákov, jašteríc a tučniakov. Pri vstupe sme si museli vydezinfikovať podrážky na topánkach a prehľadať veci, aby sme tam nedoniesli myši, alebo nejaký hmyz. Okolo cesty bolo v kuse počuť šuchot a nad hlavami nám krúžili obrovské čajky. Chránili svoje hniezda, takže na nás aj útočili. Zatiaľ najvzrušujúcejší zážitok na Novom Zélande: útek pred agresívnymi vtákmi. :D

Matiu/Somes island

Ostrovný domorodec


Čajka protiva

Ďalšou zastávkou boli náprotivné brehy plné pláži s názvom Days Bay. Toľko mušlí pokope, sme jakživ nevideli. Popoludnie pri vode trávilo viacero rodín. Obľúbenou zábavou mladých je skákanie do vody z móla. Voda má okolo 17 stupňov, vzduch 23. Tropický deň.