„Welcome to Wellington“ sarkasticky poznamenal jeden
zo spolucestujúcich letu Sydney-Wellington potom, ako sme tvrdo pristáli (odrazili sa a opäť pristáli tak, že som si udrela lakeť) na novozélandskej pôde.
Celé lietadlo malo zo silných
turbelencií zábavu, domáci sú zrejme zvyknutí na neutíchajúci vietor, ktorý zvykne ponatriasať lietadlá. Horšie je
to s nepripravenými cudzincami. Dievčinka ázijského typu dostala z tvrdého
pristátia šok, letušky jej preto podávali kyslík. My sme museli počkať,
kým ju neupokoja. Až potom nás vypustili z lietadla.
Takže sme sa my dvaja, už skúsení migranti zo Slovenska vybrali na pasovú a colnú
kontrolu. Podrobné informácie o tom, čo sa na Nový Zéland môže priniesť
a čo nie, sú na stránke imigračného úradu a vyzerajú dosť prísne.
Ešte v lietadle sme dostali formulárik, kde sme zaškrtli kto sme, odkiaľ sme,
a čo prinášame na tento paranoidný ostrov. Pri riadku drugs, medicals and weapons (drogy, lieky, zbrane) sme mali dilemu: čo
s našimi liekmi proti teplote a alergii? Priznať, nepriznať, alebo
vyhodiť? Nechceli sme vyzerať, že na Zéland prinášame zbrane...Pre istotu sme
sa k tým liekom priznali a viditeľne ich podčiarkli, aby bolo jasné, čo
v tých tridsaťkilových taštičkách nesieme.
Mladík kontrolujúci pasy sa na nás usmial, že či sme tu
spolu a vypytoval sa, čo ideme robiť. Pozrel sa na formulárik, uvidel, že sme výrazne začarbali slovo medicals, tak sa spýtal, či potrebujú lekársky predpis. Keďže nepotrebovali, na našich
papierikoch urobil dva červené škrtance a poslal nás na colnú kontrolu. Pomaly sme sa
posúvali v rade po žltej čiare a čakali, čo sa bude diať. Vysmiaty
colník bol zvedavý na Janyho turistické topánky, či na nich nie je blato. Bol
veľmi spokojný s tým, ako boli vyčistené. Všetci sa nás pýtali na jedlo, pretože ako sa colník vyjadril, na to sú citliví a za blato, či zhnitý banán vedia dať príšelcovi mastnú pokutu.
Vykročenie do nového sveta po 28 hodinách strávených v troch lietadlách
a dňom vo vlaku cestou na Schwechat, bolo viac než osviežujúce. Hlavne
tá wellingtonská veterná facka a kvapky vody lietajúce vo vzduchu (ťažko
to nazvať dážď, skôr je to taký takmer- dážď).
Po vyspatí sa z 12 hodinového časového posunu, sme šli
omrknúť mesto. Bola pekná slnečná nedeľa a promenáda Waterfront vedúca z prístavu
k zálivu Oriental Bay plná ľudí, rodín s deťmi, skaterov tých je tu veľmi veľa), parkúristov, rôznych
pouličných umelcov a mladých veslárov, ktorí v ten deň súťažili. Bude sa tu dať bývať.
Labels: Na opačnej strane sveta, Nový Zéland, Wellington, Working Holiday
